Čo urobí žena s troma deťmi, aby prežila? Prenajme si a neskôr kúpi farmu so zvieratami. Čo vymyslí, aby umožnila mestským rodinám prežiť zážitok z autentickej prírody? Postaví si penzión.

Keď Anna Beníková pred 31 rokmi zmaturovala na poľnohospodárskej škole v Žiline, zamestnala sa na družstve v Považskom Podhradí pri Považskej Bystrici ako agronómka.

Vydala sa, priviedla na svet tri deti a jej život sa podobal rieke, ktorá pomaly a pokojne preteká krajinou.

Náhoda pomôže, keď si veríš

Všetko sa však razom zmenilo. Spoločensko-politické zmeny nenechali z minulosti kameň na kameni, družstvo, v ktorom pracovala, sa začalo rozpadávať, ľudí prepúšťali a práce široko-ďaleko nikde.

Ale nielen družstvá krachovali. Podobný osud mali aj veľké i menšie priemyselné závody, obchody a prevádzky v širokom okolí.

Rodina zostala bez peňazí. Tri dospievajúce deti pýtali svoje. Navyše, prostredný syn s mentálnym postihnutím si vyžadoval osobitnú starostlivosť.

Rodina nevydržala nápor stresov a existenčnej neistoty a manželstvo sa rozpadlo. Ostala sama s deťmi na krku.

Našťastie, zapracovala náhoda a viera vo vlastné schopnosti. Keď sa začal výpredaj jednotlivých častí družstva, vzala si na radu bývalej kolegyne papradniansku farmu.

„Najskôr do prenájmu, lebo som spočiatku neverila, že sa dokážem farmárčením uživiť,“ spomína. S deťmi jej pomáhala matka a neskôr sa o mladších súrodencov starala najstaršia dcéra. Na štvorhektárovej farme začala s chovom mladého dobytka.

Ako špecialistka na rastlinnú výrobu mala k zvieratám odmalička veľmi blízko a bola presvedčená, že chov zvládne. Za pochodu sa učila, ako sa treba starať o dobytok.

Študovala odbornú literatúru, radila sa so skúsenejšími chovateľmi. Dva roky nepoznala chvíle oddychu, ale vyplatilo sa. Dnes chová sto kusov kráv i s teľcami a s odbytom nemá problém.

O dva roky neskôr sa rozhodla prikúpiť aj ovce. „Prvé dva úspešné roky mi dodali sebadôvery a ovce sa mi videli výhodné na podnikanie pre ich mnohoraký úžitok,“ vraví. Nakúpila na Orave stádo, ktoré má momentálne 320 oviec. Mladé barančeky predáva do Talianska – najmä pred Veľkou nocou je po nich mimoriadny dopyt.

Z mlieka vyrába viacero druhov syra, ktorý sa tiež dobre predáva. „Aj keď mám baču, údený i čerstvý syr sa vyrába na farme pod mojím dohľadom. Hygienické normy sú veľmi prísne a chcem, aby ľudia mali istotu, že syr, ktorý u nás kúpia, vyhovuje všetkým hygienickým požiadavkám. Vzorky dávame aj na kontrolu. A tak je záujem o naše výrobky veľký. Ľudia odkúpia prakticky celú produkciu.“

Deň má niekedy 30 hodín

Pred ôsmimi rokmi dali papradniansku farmu do konkurzu, a pretože A. Beníková chcela ďalej gazdovať, musela ju odkúpiť.

Vzala si poldruhamiliónový úver z podporného fondu. Úroková miera bola prijateľná, lehotu splácania určili na desať rokov. Najviac problémov jej narobili zamestnanci.

„Nabrala som ľudí po známosti z bývalého družstva. Boli však naučení pracovať ešte po socialisticky. Málo, nekvalitne, a navyše sa často opíjali. Aj bačovia. Nemohla som od nich ani päty vytiahnuť. Ale ani to nepomohlo, nakoniec som ich musela poprepúšťať. Namiesto nich som zamestnala brata, zaťa aj svojho druha a hrdlačili sme spolu. Robilo sa od brieždenia do neskorej noci, piatky i sviatky. Napokon sa mi podarilo zohnať aj baču, ktorý sa zatiaľ drží. Či skôr – drží ho nakrátko manželka, ktorá u mňa tiež pracuje ako brigádnička. Začiatky, kým sme to tu nezabehli, boli ťažké a som rada, že ostali už len spomienkou,“ zamýšľa sa.

V súčasnosti vedie farmu jej druh a ako sama hovorí, je spokojná, lebo zastane poriadny kus práce a má všetko pod kontrolou.

Podnikanie zachutilo

Nádherná príroda Papradnianskej doliny jej neskôr vnukla myšlienku na rozšírenie podnikania. Začala zháňať pozemok, na ktorom by sa dal postaviť penzión na prevádzkovanie agroturistiky.

V Papradne je to však s pozemkami dosť problematické. Opäť rozhodla náhoda. Sestra mala v dedine šijaciu dielňu, podnikala, ale ťažko ochorela a musela ísť do invalidného dôchodku. Sama sa ponúkla, že jej dielňu predá i s pozemkom a všetkým príslušenstvom.

A. Beníková po večeroch preratúvala možnosti a rýchlo sa rozhodla. Vzala si opäť úver z podporného fondu, dostala aj podporu zo štrukturálneho fondu Európskej únie vo výške 40 percent nákladov a pustila sa do prestavby. Z dielne zostali iba obvodové múry, pristavovala a nadstavovala. O necelé dva roky – v júni 2001 – vítali v penzióne Grunt prvých hostí.

A. Beníková verila, že ľuďmi takmer nedotknutá krása kraja urobí svoje. Aby sem však chodili opäť a znova, pridala ku krásnej prírode aj rodinnú atmosféru v penzióne a výbornú kuchyňu.

Dnes varia aj pre pracovníkov budujúcich autostrádu do Žiliny a klientov majú aj z Česka a Poľska. Spočiatku spolupracovala s cestovnými kanceláriami, ale neskôr vytvorila vlastnú stránku na internete a ako hovorí, tá jej získava najviac zákazníkov.

Farma je čoraz viac ako safari

Penzión okrem ubytovania a stravovania má v ponuke pre hostí bazénik s protiprúdom a vínnu pivničku na večerné posedenia. Majiteľka chce odstrániť svah za budovou a upraviť priestor, kde si možno posedieť v prírode a zároveň pripraviť jedlo na otvorených ohniskách. Na farme by rada prebudovala starú budovu na bufet s občerstvením, aby sa návštevníci mali kde pokochať krásnym výhľadom.

Penzión sa postupne stáva hlavným zdrojom podnikania a agrofarma sa mení na pridruženú výrobu, akési safari na slovenský spôsob. Veď už len málokde možno na lúkach vidieť voľne sa pasúce stáda kráv, oviec či koní, prechádzať sa medzi nimi a dokonca si na ne aj siahnuť. Kto chce, môže sa pozrieť na dojenie i výrobu syra.

„Pre mestské deti sú to bohatšie zážitky ako návšteva zoologickej záhrady,“ tvrdí A. Beníková. Na farme sú štyri jazdecké kone a jeden ťažný. Funguje aj jazdecký oddiel.

Hostia sa môžu naučiť jazdiť na koni či robiť s nimi vychádzky po okolitej krajine, alebo sa povoziť v koči po doline. V máji sa chystá do Rakúska, rada by odtiaľ priniesla nejaké nápady, ako spestriť pobyt návštevníkov, aby sa sem radi vracali.

Foto – Andrej Balco