Forgot your password?
New user?
Diaľnica a "prílev investícií do regiónu"
by
redakcia
—
last modified
Mar 22, 2006 09:59 PM
Jozef Bednár
Webloger Jozef Bednár na svojej osobnej stránke uverejnil zaujímavý postreh o vplyve diaľnice.
Obyvatelia Sverepca už niekoľko mesiacov pociťujú odbremenenie obce od tranzitnej dopravy. Každá minca však má dve strany a toto by si mali uvedomiť tí, ktorí s obľubou dávajú automatické rovnítko medzi diaľnicou a ekonomickým profitom.
Ďalej už citujeme weblogera Jozefa Bednára:
Pred týždňom som sa na ceste zo Žiliny domov do Šamorína zastavil v reštaurácii U Koníka vo Sverepci. Keďže často cestujem naprieč Slovenskom po tejto severnej trase, „Koník“ patril dlhé roky k istotám, zaručujúcim, že hladom na mojich cestách – necestách nikdy nezomriem. Vždy sa vyznačoval super kuchyňou, a to za viac ako prijateľné ceny.
Posledná moja návšteva U Koníka ma však trošku zarmútila. Kuchyňa i ceny zostali v poriadku, tam problém nebol. U Koníka však po natiahnutí diaľnice z Ladiec až takmer k Považskej Bystrici stratili zákazníkov z radov cestujúcej verejnosti. Tento fakt mi udrel do hlavy hneď pri stupe do tejto reštaurácie. Zívala prázdnotou. Napriek tomu, že bolo ledva 17 hodín.
„Ľudia z dediny nemajú prečo chodiť. A klasická motoristická zákaznícka skupina prestala chodiť postavením diaľnice. Vodiči, aj keď sú hladní, nechcú voliť zachádzku do Sverepca. To radšej vyčkajú na najbližší motorest za Považskou Bystricou,“ realisticky glosovala situáciu čašníčka. Ako jedinému hosťovi mi doniesla jedlo v podstate obratom. Moja radosť sa však bila s nostalgiou za starým natrieskaným „Koníkom“.
Podobne ako U Koníka to prázdnotou zívalo aj pár kilometrov ďalej v reštaurácii Zákruta pred Visolajmi, ktorá je už tiež mimo hlavného cestného ťahu. V Zákrute som v reštauračnej časti našiel iba servírku, sediacu ri stole a usilovne lúštiacu tajničku v nemenovanom časpise. Neviem, koľko stihla vylúštiť, kým som prišiel. Možno sa však dostala až k riešeniu tajničky, nič iné pred mojím príchodom na starosti nemala.
„Budete aj jesť?“ pozrela sa na mňa.
„Hej,“ odvetil som, hladný ako vlk.
„Objednajte si hlavné jedlo, bude hneď. Jedlo na objednávku bude až za 20-30 minút,“ poznamenala podávajúc mi jedálny lístok.
V jej pohľade som videl rezignovanosť. Jej oči raveli: „Aj tak je to jedno, aj tak sa už nevrátite.“
Neviem, prečo by to s jedlom na objednávku tak dlho trvalo. Veď v reštaurácii okrem mňa nebol žiaden hosť. "Ale možno práve preto chýba aj kuchár, a teraz by ho musela ísť zavolať do dediny," rozmýšľal som v duchu.
Radšej som neriskoval a „zobral“ jedlo hlavné. Na stole som ho mal takisto ako U Koníka v podstate okamžite, a slečna servírka mohla v pohode pokračovať v lúštení. Možno sa jej vedomosti zídu po tom, ako Zákruta zíde z cesty definitívne. Pri takomto vývoji by to bola iba otázka niekoľkých mesiacov...
(Pokračovanie článku Jozefa Bednára si môžete prečítať na jeho weblogu.)
Ďalej už citujeme weblogera Jozefa Bednára:
Keď diaľnica berie zákazníkov
bednar.blog.sme.skPokračujúcu výstavbu diaľnic víta určite väčšina ľudí na Slovensku. Diaľnice prinášajú väčšiu bezpečnosť pre obyvateľov miest a obcí, ktoré odbremeňujú od čoraz hustejšej premávky na cestách. A samozrejme prinášajú aj úsporu času pre motoristickú verejnosť, ktorá sa po diaľnici zväčša dostane do cieľa svojej cesty oveľa rýchlejšie ako po klasickej ceste I. triedy. Nie každý však diaľnice asi víta s otvorenou náručou. Napríklad majitelia reštaurácií a motorestov ležiacich po rokoch zrazu mimo hlavných cestných ťahov majú z diaľnic asi skôr hlavu v smútku. Diaľnica či rýchlostná cesta im berie zákazníkov...
Pred týždňom som sa na ceste zo Žiliny domov do Šamorína zastavil v reštaurácii U Koníka vo Sverepci. Keďže často cestujem naprieč Slovenskom po tejto severnej trase, „Koník“ patril dlhé roky k istotám, zaručujúcim, že hladom na mojich cestách – necestách nikdy nezomriem. Vždy sa vyznačoval super kuchyňou, a to za viac ako prijateľné ceny.
Posledná moja návšteva U Koníka ma však trošku zarmútila. Kuchyňa i ceny zostali v poriadku, tam problém nebol. U Koníka však po natiahnutí diaľnice z Ladiec až takmer k Považskej Bystrici stratili zákazníkov z radov cestujúcej verejnosti. Tento fakt mi udrel do hlavy hneď pri stupe do tejto reštaurácie. Zívala prázdnotou. Napriek tomu, že bolo ledva 17 hodín.
„Ľudia z dediny nemajú prečo chodiť. A klasická motoristická zákaznícka skupina prestala chodiť postavením diaľnice. Vodiči, aj keď sú hladní, nechcú voliť zachádzku do Sverepca. To radšej vyčkajú na najbližší motorest za Považskou Bystricou,“ realisticky glosovala situáciu čašníčka. Ako jedinému hosťovi mi doniesla jedlo v podstate obratom. Moja radosť sa však bila s nostalgiou za starým natrieskaným „Koníkom“.
Podobne ako U Koníka to prázdnotou zívalo aj pár kilometrov ďalej v reštaurácii Zákruta pred Visolajmi, ktorá je už tiež mimo hlavného cestného ťahu. V Zákrute som v reštauračnej časti našiel iba servírku, sediacu ri stole a usilovne lúštiacu tajničku v nemenovanom časpise. Neviem, koľko stihla vylúštiť, kým som prišiel. Možno sa však dostala až k riešeniu tajničky, nič iné pred mojím príchodom na starosti nemala.
„Budete aj jesť?“ pozrela sa na mňa.
„Hej,“ odvetil som, hladný ako vlk.
„Objednajte si hlavné jedlo, bude hneď. Jedlo na objednávku bude až za 20-30 minút,“ poznamenala podávajúc mi jedálny lístok.
V jej pohľade som videl rezignovanosť. Jej oči raveli: „Aj tak je to jedno, aj tak sa už nevrátite.“
Neviem, prečo by to s jedlom na objednávku tak dlho trvalo. Veď v reštaurácii okrem mňa nebol žiaden hosť. "Ale možno práve preto chýba aj kuchár, a teraz by ho musela ísť zavolať do dediny," rozmýšľal som v duchu.
Radšej som neriskoval a „zobral“ jedlo hlavné. Na stole som ho mal takisto ako U Koníka v podstate okamžite, a slečna servírka mohla v pohode pokračovať v lúštení. Možno sa jej vedomosti zídu po tom, ako Zákruta zíde z cesty definitívne. Pri takomto vývoji by to bola iba otázka niekoľkých mesiacov...
(Pokračovanie článku Jozefa Bednára si môžete prečítať na jeho weblogu.)
