Bloger Stanislav Krištofík: Zlá karma Považskej Bystrice
by
redakcia
—
last modified
Jan 28, 2007 11:05 AM
Zaujímavý text o našom meste a diaľnici napísal bývalý považskobystričan Stanislav Krištofík.
Pokiaľ si chcete prečítať jeho úvahu v pôvodnom kontexte, včítane diskusných príspevkov, navštívte jeho stránku na adrese http://kristofik.blog.sme.sk
Zlá karma Považskej Bystrice
A ani neviem, či je to otázka, konštatovanie, alebo iba povzdych, aby reč nestála, lebo je iba málo vecí, ktoré sa ako veci verejné dostanú pod kožu celého národa, ak majú iba lokálny charakter. Teda, než som vymyslel akurát túto vetu, trvalo to dlho a aj tak nie som celkom presvedčený, že zaujme a priláka k čítaniu toľko záujemcov, aby mala charakter širšej publicity, aby mala dosah a aby si ju povšimli aj tí naozaj za veci zodpovední. Chcem sa s vami porozprávať o neskutočne nepriaznivom osude občanov mesta Považská Bystrica, o neuralgickom bode na diaľnici do Žiliny a o tom, čo toto osídlenie čaká nielen v najbližších rokoch, ale takpovediac permanentne do budúcna.
Považská Bystrica bolo od nepamäti osídlenie spojené nielen s Váhom, Považským hradom a dôležitými obchodnými cestami, ale aj s Orlovským kaštieľom, kde sa v dobách prvej ČSR rozhodlo o jeho budúcnosti v tom najlepšom slova zmysle. Rodina Ružičková, vlastník všetkého rozhodujúceho široko ďaleko vyšla v ústrety majiteľom Zbrojovky, keď sa hľadalo miesto na vybudovanie jej filiálky na Slovensku a veľkorysým darom a všestranne výhodnou ponukou spôsobila, že fabrika sa začal stavať akurát tam. A nie hocijaká, veľká, dôležitá, múdro navrhnutá a veľkoryso koncipovaná, od samého začiatku prvotriedne riadená a ešte svetovejšie spojená s miestnym obyvateľstvom v duchu najmodernejších sociologických trendov.
K starému mestečku pribudla továrenská kolónia s vynikajúcimi, dodnes spoľahlivo slúžiacimi obytnými budovami činžovného typu i viliek, internáty, skvelé komunikácie, parková úprava, infraštruktúra, všestranné spojenie s centrom, odborné školy, učilištia všetkých potrebných odborných profesií, kultúrne ustanovizne, reštauračné možnosti a ešte aj po dlhých rokoch cítiť, že táto myšlienka znesie prísne kritériá náročnosti vlastne aj dnes!
A fabrika rástla, prosperovala, v mnohom predbehla dobu, lebo jej program a výrobný sortiment bol nesmierne široký! Viete si predstaviť, že tu sa vyrábali zbrane, munícia, obrábacie stroje, meracia technika, motocykle, prevodovky, metalurgické produkty, chladničky a komponenty ich výroby, ložiská, raketové systémy a prúdové letecké motory najmodernejšej konštrukcie?!
A potom, po zamatovej, keď špeciál spoločnosť celkom radikálne odpísala, prišiel zlom! Úpadok, klesala zamestnanosť, význam mesta i produkcie závodu a stalo sa to, o čom sa chcem s vami podeliť! Toto pekné mesto na Považí, významné, historicky cenné a plné tradícií, dostane od spoločnosti darček naozaj osudný. Estakádu, vysoké betónové piliere a teleso dvojprúdovej diaľnice z jednej strany údolia na druhú, ponad Váh, ponad svoje centrum! Teda presne to, čo sa iným osídleniam vyhýba, čo hygienici a sociológovia považujú za absolútne nevyhovujúce životným podmienkam, to čo kritizuje každý projektant či architekt, ak spája napríklad dopravu s podmienkami života ľudí!
Je fakt, že danosti tohto územia Slovenska sú jasné a známe. Údolie je úzke, tak akurát je tu miesto pre Váh, osídlenie a príslušnú infraštruktúru a vždy sa hovorilo, že diaľnica bude musieť mesto obísť smerom na Rajec. Skutočnosť, že to bude drahší variant, lebo príroda je akurát týmto smerom naozaj kopcovitejšia však nemala byť rozhodujúcou prekážkou, lebo pre ľudí by malo byť k dispozícii naozaj iba to najvýhodnejšie riešenie.
A pokračovanie udalostí potom nabralo ten najhorší možný kurz vývoja. V primátorskom kresle a na stoličkách radných pánov sa možno aj v dôsledku úpadku významu mesta striedali nevýrazné osobnosti, nič v tomto smere nemalo punc vážnej práce a prezieravosti a než sa stretla história s dnešnou realitou už všetci vieme, že mesto prehralo!
Ani radšej nenapíšem, že prehralo svoj boj, lebo tak naozaj vôbec nebojovalo! Občianske združenie a niekoľko jednotlivcov, to áno, ale tí, ktorým to malo ležať na srdci prvoplánovo, tí boli skôr laxní a odovzdaní, málo invenční a keď prišlo k lámaniu chleba – tým sa stala nepriechodnosť cestného ťahu Bratislava – Žilina – Košice, predovšetkým pre potreby závodu KIA, už sa ukázalo byť na všetko neskoro. Súdy prebehli, ortiele sú vyrieknuté a už viem, že sa začali vyvlastňovacie konania. Budovy, pozemky, záhrady – to sú osudy, to je história, to sú slzy ľútosti, pokora, roztrpčenie.
A najhoršia bude budúcnosť! Ako to mesto bude vyzerať, aká bude jeho panoráma, čo tí ľudkovia v ňom, čo budú inhalovať, ako to úzke údolie olovo výfukových plynov zdevastuje a otrávi! Všímate si, aká je doprava v súčasnosti? Jej frekvencia je mimoriadna, takmer nepretržite sa tvoria zápchy, musia ich riešiť dopravní policajti osobnými zásahmi a napríklad Štefan Skrúcaný i exposlanec Móric by vedeli porozprávať, ako dopravné možnosti v tomto meste dokážu človeku zničiť život natrvalo! Počúvajte dopravné aktualizácie v rozhlasovom vysielaní našich staníc, ani to nemusí byť EXPRES a zistíte, že tento lievik je vlastne gordickým uzlom slovenskej diaľničnej dopravy. Ten viadukt naprieč a ponad mesto ho má teda rozťať! Je mi to úprimne ľúto, predovšetkým ľudí, čo tam žijú, lebo sú to moji rodáci, priatelia, rodina!
No pochopiteľne, boli aj iné možnosti. Najčastejšie sa spomínal ten obchvat, v hre bolo dlho aj riešenie tunelom, ktorý mal byť razený v dĺžke niekoľkých kilometrov priamo pod obývanými zónami – no všetko bolo len akože, bola to predovšetkým agenda dobrovoľníkov a občianskeho združenia. Keby ste vedeli, ako ma mrzelo, že mesto riadia prisťahovalci, ktorým naozaj neleží na srdci ten citový lokálpatriotizmus, že sa o tom nič nehovorí, že sa nebubnuje a nezvoláva „do zbrane“, že je to všetko akési laxné, ako keby nehrozila katastrofa, písal som na všetky strany, urgoval, dovolával sa...
A prehral som spolu s tými domácimi! Zostali nám iba oči pre plač, lebo v tomto týždni už uzreli svetlo sveta prvé rozhodnutia, čo sa začína búrať! Už viem, že ulica od reštaurácie Trenčan, cez pokojnú ulicu až po nádhernú funkcionalistickú vilu podnikateľa Nevoľu, kde našli azyl policajti a ďalej, koniec Kukučínovej ulice, domy na Hviezdoslavovej, starý bitúnok a ani neviem, čo všetko za Váhom, v Podhradí, kto bude plakať a žialiť tam!
Nie som nostalgický a ani falošne smútiaci, iba nešťastný rodák z tohto mesta, ktorý mal šťastie, alebo smolu, že ho osud zavial celkom inde. Keďže však z nevyhnutnosti jazdím v tomto smere, až na Dolniaky a priamo do Bystrice účelovo, lebo tam mám rodičovské hroby a priateľov i rodinu, budem mať to memento ľudskej necitlivosti neustále pred očami. Neviem, či je to naozaj pravda, ale hovorí sa, že ak sa na ľudí v nešťastí myslí, pomáha im to, osud a nevyhnutnosť sa vraj lepšie znáša
Prosím teda všetkých, aspoň občas, zaželajme mojim rodákom z Považskej Bystrice pokojné nervy, plynulú premávku na tej diaľnici vysoko nad mestom a predovšetkým dobrý vietor, aby všetko to škodlivé sponad mesta odvial najradšej tak zázračne, aby to neškodilo naozaj nikomu široko –ďaleko.
stanislav kristofik, sobota 27. januára 2007 07:42
Zlá karma Považskej Bystrice
A ani neviem, či je to otázka, konštatovanie, alebo iba povzdych, aby reč nestála, lebo je iba málo vecí, ktoré sa ako veci verejné dostanú pod kožu celého národa, ak majú iba lokálny charakter. Teda, než som vymyslel akurát túto vetu, trvalo to dlho a aj tak nie som celkom presvedčený, že zaujme a priláka k čítaniu toľko záujemcov, aby mala charakter širšej publicity, aby mala dosah a aby si ju povšimli aj tí naozaj za veci zodpovední. Chcem sa s vami porozprávať o neskutočne nepriaznivom osude občanov mesta Považská Bystrica, o neuralgickom bode na diaľnici do Žiliny a o tom, čo toto osídlenie čaká nielen v najbližších rokoch, ale takpovediac permanentne do budúcna.
Považská Bystrica bolo od nepamäti osídlenie spojené nielen s Váhom, Považským hradom a dôležitými obchodnými cestami, ale aj s Orlovským kaštieľom, kde sa v dobách prvej ČSR rozhodlo o jeho budúcnosti v tom najlepšom slova zmysle. Rodina Ružičková, vlastník všetkého rozhodujúceho široko ďaleko vyšla v ústrety majiteľom Zbrojovky, keď sa hľadalo miesto na vybudovanie jej filiálky na Slovensku a veľkorysým darom a všestranne výhodnou ponukou spôsobila, že fabrika sa začal stavať akurát tam. A nie hocijaká, veľká, dôležitá, múdro navrhnutá a veľkoryso koncipovaná, od samého začiatku prvotriedne riadená a ešte svetovejšie spojená s miestnym obyvateľstvom v duchu najmodernejších sociologických trendov.
K starému mestečku pribudla továrenská kolónia s vynikajúcimi, dodnes spoľahlivo slúžiacimi obytnými budovami činžovného typu i viliek, internáty, skvelé komunikácie, parková úprava, infraštruktúra, všestranné spojenie s centrom, odborné školy, učilištia všetkých potrebných odborných profesií, kultúrne ustanovizne, reštauračné možnosti a ešte aj po dlhých rokoch cítiť, že táto myšlienka znesie prísne kritériá náročnosti vlastne aj dnes!
A fabrika rástla, prosperovala, v mnohom predbehla dobu, lebo jej program a výrobný sortiment bol nesmierne široký! Viete si predstaviť, že tu sa vyrábali zbrane, munícia, obrábacie stroje, meracia technika, motocykle, prevodovky, metalurgické produkty, chladničky a komponenty ich výroby, ložiská, raketové systémy a prúdové letecké motory najmodernejšej konštrukcie?!
A potom, po zamatovej, keď špeciál spoločnosť celkom radikálne odpísala, prišiel zlom! Úpadok, klesala zamestnanosť, význam mesta i produkcie závodu a stalo sa to, o čom sa chcem s vami podeliť! Toto pekné mesto na Považí, významné, historicky cenné a plné tradícií, dostane od spoločnosti darček naozaj osudný. Estakádu, vysoké betónové piliere a teleso dvojprúdovej diaľnice z jednej strany údolia na druhú, ponad Váh, ponad svoje centrum! Teda presne to, čo sa iným osídleniam vyhýba, čo hygienici a sociológovia považujú za absolútne nevyhovujúce životným podmienkam, to čo kritizuje každý projektant či architekt, ak spája napríklad dopravu s podmienkami života ľudí!
Je fakt, že danosti tohto územia Slovenska sú jasné a známe. Údolie je úzke, tak akurát je tu miesto pre Váh, osídlenie a príslušnú infraštruktúru a vždy sa hovorilo, že diaľnica bude musieť mesto obísť smerom na Rajec. Skutočnosť, že to bude drahší variant, lebo príroda je akurát týmto smerom naozaj kopcovitejšia však nemala byť rozhodujúcou prekážkou, lebo pre ľudí by malo byť k dispozícii naozaj iba to najvýhodnejšie riešenie.
A pokračovanie udalostí potom nabralo ten najhorší možný kurz vývoja. V primátorskom kresle a na stoličkách radných pánov sa možno aj v dôsledku úpadku významu mesta striedali nevýrazné osobnosti, nič v tomto smere nemalo punc vážnej práce a prezieravosti a než sa stretla história s dnešnou realitou už všetci vieme, že mesto prehralo!
Ani radšej nenapíšem, že prehralo svoj boj, lebo tak naozaj vôbec nebojovalo! Občianske združenie a niekoľko jednotlivcov, to áno, ale tí, ktorým to malo ležať na srdci prvoplánovo, tí boli skôr laxní a odovzdaní, málo invenční a keď prišlo k lámaniu chleba – tým sa stala nepriechodnosť cestného ťahu Bratislava – Žilina – Košice, predovšetkým pre potreby závodu KIA, už sa ukázalo byť na všetko neskoro. Súdy prebehli, ortiele sú vyrieknuté a už viem, že sa začali vyvlastňovacie konania. Budovy, pozemky, záhrady – to sú osudy, to je história, to sú slzy ľútosti, pokora, roztrpčenie.
A najhoršia bude budúcnosť! Ako to mesto bude vyzerať, aká bude jeho panoráma, čo tí ľudkovia v ňom, čo budú inhalovať, ako to úzke údolie olovo výfukových plynov zdevastuje a otrávi! Všímate si, aká je doprava v súčasnosti? Jej frekvencia je mimoriadna, takmer nepretržite sa tvoria zápchy, musia ich riešiť dopravní policajti osobnými zásahmi a napríklad Štefan Skrúcaný i exposlanec Móric by vedeli porozprávať, ako dopravné možnosti v tomto meste dokážu človeku zničiť život natrvalo! Počúvajte dopravné aktualizácie v rozhlasovom vysielaní našich staníc, ani to nemusí byť EXPRES a zistíte, že tento lievik je vlastne gordickým uzlom slovenskej diaľničnej dopravy. Ten viadukt naprieč a ponad mesto ho má teda rozťať! Je mi to úprimne ľúto, predovšetkým ľudí, čo tam žijú, lebo sú to moji rodáci, priatelia, rodina!
No pochopiteľne, boli aj iné možnosti. Najčastejšie sa spomínal ten obchvat, v hre bolo dlho aj riešenie tunelom, ktorý mal byť razený v dĺžke niekoľkých kilometrov priamo pod obývanými zónami – no všetko bolo len akože, bola to predovšetkým agenda dobrovoľníkov a občianskeho združenia. Keby ste vedeli, ako ma mrzelo, že mesto riadia prisťahovalci, ktorým naozaj neleží na srdci ten citový lokálpatriotizmus, že sa o tom nič nehovorí, že sa nebubnuje a nezvoláva „do zbrane“, že je to všetko akési laxné, ako keby nehrozila katastrofa, písal som na všetky strany, urgoval, dovolával sa...
A prehral som spolu s tými domácimi! Zostali nám iba oči pre plač, lebo v tomto týždni už uzreli svetlo sveta prvé rozhodnutia, čo sa začína búrať! Už viem, že ulica od reštaurácie Trenčan, cez pokojnú ulicu až po nádhernú funkcionalistickú vilu podnikateľa Nevoľu, kde našli azyl policajti a ďalej, koniec Kukučínovej ulice, domy na Hviezdoslavovej, starý bitúnok a ani neviem, čo všetko za Váhom, v Podhradí, kto bude plakať a žialiť tam!
Nie som nostalgický a ani falošne smútiaci, iba nešťastný rodák z tohto mesta, ktorý mal šťastie, alebo smolu, že ho osud zavial celkom inde. Keďže však z nevyhnutnosti jazdím v tomto smere, až na Dolniaky a priamo do Bystrice účelovo, lebo tam mám rodičovské hroby a priateľov i rodinu, budem mať to memento ľudskej necitlivosti neustále pred očami. Neviem, či je to naozaj pravda, ale hovorí sa, že ak sa na ľudí v nešťastí myslí, pomáha im to, osud a nevyhnutnosť sa vraj lepšie znáša
Prosím teda všetkých, aspoň občas, zaželajme mojim rodákom z Považskej Bystrice pokojné nervy, plynulú premávku na tej diaľnici vysoko nad mestom a predovšetkým dobrý vietor, aby všetko to škodlivé sponad mesta odvial najradšej tak zázračne, aby to neškodilo naozaj nikomu široko –ďaleko.
stanislav kristofik, sobota 27. januára 2007 07:42


krásne si to napísal pre rodákov, ja som tiež "odišla" z Považskej Bystrice, ale mi je to vaľmi ľúto, že sa takto zmení naše mesto.Vidno, že meno Krištofík stojí pevne na svojom meste. Zdraví mila