Podstata sporu spočíva v tom, že na internetovej stránke, ktorej prevádzkovateľom je žalovaný, je možné pod  článkami  anonymne diskutovať a  zverejňovať svoje komentáre a názory. Nič v súčasnom internetovom prostredí neobvyklé. Zároveň nie je nič mimoriadne na  skutočnosti, že niektoré z týchto diskusných komentárov obsahovali výrazy ako „ Zlodej Stacho", Zlodej a podvodník Stacho, „ Chrapúň Stacho...." O pravdivostnej hodnote takýchto vyjadrení si nedovolím uvažovať, pretože ani súd sa v odôvodnení rozsudku k tejto skutočnosti nevyjadruje.

Prečo mám, ale voči tomuto rozsudku  výhrady?

Súd v odôvodnení rozsudku uvádza, že prevádzkovateľ webovej stránky je zodpovedný za obsah anonymných diskusii už len z toho dôvodu, že umožnil tretím i keď neznámym osobám pridávať komentáre do takejto diskusie. Znie to absurdne? Až tak absurdne, že takýto rozsudok môže byť precedensom, ktorého výsledkom bude, že prevádzkovatelia webových stránok s publicistickým obsahom  budú rušiť verejné diskusie pod uverejnenými článkami zo strachu pred likvidačnými „pokutami"?

O to nepochopiteľnejší je fakt, že nikde v rozsudku sa súd neodvoláva ani neaplikuje zákon, ktorý priamo zodpovednosť prevádzkovateľov internetových stránok za zverejnený obsah upravuje. Týmto zákonom je Zákon o elektronickom obchode č. 22/2004 Z.z., ktorým sme povinne implementovali európsku smernicu 2000/31/ES.  Dôležitým ustanovením citovaného zákona je, že po splnení určitých podmienok   prevádzkovateľ webovej stránky nezodpovedá za obsah internetových diskusii.

Pointou týchto zákonom a európskymi predpismi stanovených pravidiel je, že pokiaľ prevádzkovateľ nevie o protiprávnom obsahu uložených informácií, za tieto informácie nezodpovedá. Zároveň, čo je rovnako dôležité, prevádzkovateľ vôbec nie je povinný z vlastnej iniciatívy sledovať, či priamo vyhľadávať potenciálne protiprávny  obsah prenášaných alebo ukladaných informácii. Ak sa však prevádzkovateľ webovej stránky o protiprávnosti niektorých informácii dozvie, má povinnosť ich odstrániť, alebo zamedziť k nim prístup. Ak tak neurobí, v takom prípade zodpovedná za spôsobenú škodu.

Keď si to zhrnieme, v situácii z predmetného rozsudku došlo k tomu, že v diskusii pod zverejnenými článkami sa objavili možno hanlivé výrazy smerom k žalobcovi. Prevádzkovateľ internetovej domény nemá na základe citovaného zákona povinnosť skúmať obsah jednotlivých diskusných príspevkov a ani nemá povinnosť vyhľadávať príspevky takej povahy, ktoré môžu mať protiprávny obsah. Podľa zverejnených informácii prevádzkovateľ nebol požiadaný o zmazanie jednotlivých, údajne urážlivých diskusných príspevkov. A i keby bol, bolo by otázne či by bol zodpovedný za spôsobenú škodu v prípade, že by žiadosti nevyhovel. A to z toho dôvodu, že by na súde muselo byť dokázané, že obsah zverejnených príspevkov je skutočne protiprávny. V niektorých situáciách je také posúdenie pre prevádzkovateľa jednoznačné a to napr. odkazy na detskú pornografiu. Ako  ale vyhodnotiť situáciu v prípade, že obsahom zverejnených informácii je hodnotiaci úsudok o spôsobe správania určitej osoby? Niečo také prevádzkovateľ bez ďalších relevantných informácii zrejme nebude schopný sám posúdiť a z obavy pred možným súdnym sporom takéto informácie radšej zo stránky odstráni.

V odôvodnení  rozsudku súd uviedol, že žalovaný je „registrátorom a prevádzkovateľom uvedenej internetovej stránky. Z uvedeného vyplýva, že je to on, kto umožnil tretím osobám, a to aj anonymne, uverejňovať svoje myšlienky a názory na spoločenské a politické dianie v meste Považská Bystrica a jeho okolí. Bolo by nesprávne vnímať odporcu ako subjekt, ktorý nenesie zodpovednosť za obsah zverejnených príspevkov".

Bez ohľadu na to, že takéto odôvodnenie je zrejme v priamom rozpore so znením citovaného zákona o elektronickom obchode a európskej smernice,  takéto odôvodnenie je aj v rozpore s bežnou logikou. Pokiaľ je prevádzkovateľ internetovej stránky, ktorý umožnil diskutérom vyjadrovať nekontrolovane svoje myšlienky, zodpovedný za takto vyjadrené názory,  bude nabudúce zodpovedná úschovňa batožín na železničnej stanici v prípade, že  v jednej z uložených batožín vybuchne bomba a zničí celú stanicu len preto, že ako prevádzkovateľ umožnila odloženie batožiny neznámym ľuďom? Extrémny prípad, ale o to viac je na ňom vidieť nelogické závery súdu. Alebo inak, je pošta zodpovedná za obsah prepravovaných zásielok? Zodpovedala by pošta za to, že vám niekto  na firemnú adresu pošle hanlivú pohľadnicu a kým sa k Vám dostane spôsobí citeľné zníženie vašej dôstojnosti tým, že si ju s radosťou pozrú všetci kolegovia? Len preto, že pošta umožnila posielanie zásielok? Podľa uvedeného rozsudku by odpoveď na položené otázky mala byť žiaľ kladná.

Na záver si teda znovu položím otázku z úvodu. Ako je možné, že súd rozhodne spor bez toho aby aplikoval zákon, ktorý predmet sporu priamo upravuje? A následne rozhodne  tak, že záver je zrejme v priamom rozpore s chybne neaplikovaným zákonom?

 

Pozn. Vhľadom k tomu, že nemám k dispozícii kompletné právne podklady, blog vyjadruje iba moj osobný názor ako študentky PFUK a nie názor advokátskej koncipientky.