Diaľnica a ľudia proces uvedomovania

Diaľnica a ľudia proces uvedomovania

 (6.1.1997 Na tri krále o krok dále)

Milá Daphne!

Keďže som sa s Tebou ešte doteraz nikdy nestretol, myslím, že je na mieste, aby som sa predstavil a čosi o sebe povedal. Pracujem ako technológ v ťažkej zlievárni na farebné kovy. (Viem, že je to prostredie, ktoré sa bytostiam Tebe podobným moc nepáči, a preto sa tam nevyskytuješ. Ani si nevieš predstaviť, aká to je škoda. Azda nájdeme nejaký spôsob, ako sa dohovoriť a možno k nám predsa len zavítaš.) Doteraz som pracoval na mnohých miestach, ale ani na jednom z nich som si tak veľmi neuvedomoval, aké úbohé je naše myslenie a jeho  dôsledky. Fabrika je obrazom spoločnosti v malom. Ľudia pracujú, aby dostali peniaze,  pachtia sa za márnymi cieľmi, aby si budovali ilúzie o vlastnej dôležitosti a nenahraditeľnosti, prežívajú zo dňa na deň, aby nejako strávili čas zostávajúci do smrti .

Stanovili sme si pravidlá hry, ktoré nám majú uľahčiť život, ale ich napĺňanie robí život neznesiteľným. Stalo sa pre nás dôležitým mať certifikáty ISO, aby sme ukázali, že aj my myslíme rovnako ako tí "úspešní" vo svete. Naháňame sa preukazovať kvalitu navonok na úkor hľadania skutočného obsahu a zmyslu našej práce. Ide o "prachy", a tak sa ženieme dopredu, predbiehame pomalších a zavádzame nové normy ISO, environmentálne. Na pece namontujeme odsávacie zariadenia. Zachytený popolček sa skladuje vedľa filtra v igelitových vreciach. Nikto ho nechce, my nevieme, čo s ním. Nie preto, že by sme chceli zle, spoločnosť chce mať suroviny... Kto vie spracovať úlety s trochou olova, zinku, chlóru, kadmia a iných chuťoviek? Medzi robotníkmi sa traduje, ako hygienici merajú intenzitu úletov a efektívnosť odsávania — počas pracovnej prestávky. Niekto predtým pootvára všetky okná a vráta, aby bol prievan. Výsledná kvalita vzduchu je podobná ako v  okolí podnikovej chaty v Starom Smokovci.

Vrcholový manažment cituje na schôdzach výroky indiánskych šamanov a predstaviteľov monetaristickej ekonómie — a  takýmto svetonázorovým guľášom kŕmi "plebs". Z ISO certifikátu sa znova ako z vajca vykľuje taylorizmus a normovači ako besní behajú zo stopkami v ruke v čoraz prázdnejších halách. Vymýšľame si pracovné postupy, ktoré sa nedajú dodržať a ich stálym prepracúvaním živíme kontrolórov, ktorí ich "spriehľadňujú," aby nám "pomohli" lepšie pracovať. Pre samé porady a papierovanie nemáme čas robiť veci poriadne, ale vždy máme čas hlúposti spôsobené neporiadnosťou opravovať. Na opravu však nie je dosť času, a tak sa to točí dokola. Veci, ktoré sa dejú dnes, tie sú najdôležitejšie, slovo "operatívne" nahrádza vojenskú poplachovú píšťalku. Existuje najmä stav "poplach". Ak je potrebné niečo presadiť, je nutné vyvolať katastrofu. Katastrofa vyvolá stav najväčšej mobilizácie a operatívnosti, a tak sa uvoľnia aspoň časti zdrojov potrebné na riešenie situácie. Hlupák vyvolá katastrofu väčšiu ako potrebuje, a potom mu poskytnuté zdroje nestačia pokryť ani škody, ktoré si katastrofou spôsobil. Mudrák sa stáva čoraz väčším odborníkom na vyvolávanie malých katastrof a dosahuje relatívny energetický zisk. Tak sa celý systém vyčerpáva a degraduje. Myslíš, že je to len u nás tak?

Príklad z praxe nemenovaného podniku: celý podnik má podriadených niekoľko závodov. Tie sa horko-ťažko uživia a tí naschopnejší  a tí, čo mali šťastie niečo zarobia. Štát to zdaní. Kvôli zdaniu práva vráti preplatky  (DPH — nie je to náhodou bezúročná pôžička ?). Jeden zo závodov to dostane späť, ale na centrálny účet. Čarodeji vrcholového vedenia, ktorí ovládajú centrálny účet, majú zrazu balík peňazí. Čo urobia? Zhodou okolností je generálny čarodej spolumajiteľom externej firmy, ktorá asfaltuje cesty. Výsledok je jasný. V celej oblasti sa asfaltuje (bude sa asi lepšie dať odviezť nadbytok z toho, čo vyprodukujú závody). Závod nemá na prežitie. Nesplní aj tak prehnané požiadavky čarodejov, štátu ... Ako riešenie krízy zvolia zvýšenie odvodov do spoločnej kasy a prikážu — utiahnuť si opasky... Bude sa prepúšťať. Proces sa neskončil, variácie na dané témy sú najživšími prejavmi dneška.

Milá Daphne, aj toto predchádza tomu, čo robím dnes.

Niekedy minulý rok ma "vec" prikvačila už aj fyzicky. Mám doma na dverách nalepený kus bielej plastovej fólie, na ktorú si píšem veci, nad ktorými rozmýšľam alebo ktoré som pre seba aktuálne dočasne uzavrel a nechávam ich doznievať. Raz, úplne navrchu fólie, som mal napísané dva výroky z Tolkienovho Pána prsteňov: "Keď zámery dozrejú, nedajú sa ďalej tajiť.” (Gandalf). “Pekný je, kto pekne koná.” (Mistr Samvěd Křepelka). Už boli v štádiu môjho vnútorného doznievania. Práve v tom období začal podľa EIA proces posudzovania a pripomienkovania Správy o hodnotení vplyvov na životné prostredie diaľnice D1 Sverepec Višňové. Bližšie mi to, o čo ide, vysvetľoval priateľ Juraj, zanietený ochranca prírody (nielen). Znova mi pripomenul veci, ktoré som dovtedy viac-menej vytesňoval zo svojho vedomia to, že stredom mesta chcú previesť diaľnicu, aké sú pravdepodobné zámery jednotlivých účastníkov, čo to všetko môže priniesť  kvalite života v okolí diaľnice, hovoril o tom, čo môžeme urobiť, dokedy to treba stíhať. Dovtedy som sa o vec nechcel zaujímať, pretože som sa v minulosti viackrát "angažoval" vo veciach "verejných" a nikdy som nepociťoval úplný vnútorný súhlas so svojou činnosťou. (Mám za sebou aktívne pôsobenie v študentskom hnutí v 89 so znechutením z reálpolitiky, neúspešné súkromné podnikanie, pôsobenie (aj ako zamestnanec) i výstup z cirkvi letničných kresťanov atď...) Chtiac-nechtiac vo mne rezonovala známa situácia. Peniaze nemáme a cesty robíme, niet za čo robiť, ba ani tá robota nie je najlepším spôsobom existencie ľudí a aj tak sa tvárime, že ide o jej rozvoj a o človeka. Nechutne podobné ako v malom, tak aj vo veľkom. Juraj ma nachytal. Na dverách som mal jasne napísané svoje "stanovisko k správe".

Blížilo sa verejné prerokúvanie. Bolo potrebné vykonať niečo konkrétne, a pritom formou, ktorá je z pohľadu zákona prijateľná, aby sme pre nezákonnosť neprišli o možnosť konať. Vedeli sme už, že Mestský úrad a niektorí predstavitelia sú proti variantom, ktoré majú ísť stredom mesta. Bol to spoločný východiskový bod aj pre naše aktivity. Rozhodli sme sa založiť občiansku iniciatívu, takú akúsi "petíciu v malom". Formulácia pár viet, ktoré môže aj obyčajný človek pochopiť a ľahko povedať, či je za alebo proti. Chceli sme postaviť alternatívnu silu k tým, čo dnes môžu hovoriť jedno a zajtra ich voľby alebo strana donútia robiť ináč.

Petíciu a niektoré princípy sme formulovali noc pred verejným prerokúvaním. Tá noc mi pripomenula horúčkovité noci zo "študentského hnutia". Poletovalo mi hlavou množstvo myšlienok. Veľmi, veľmi som sa nechcel do ničoho púšťať. Strach zo smrti, ľudia sa dnes zabíjajú za stotisíce, nieto za miliardy, čo sa bude diať so mnou, ak do toho pôjdem naplno ... Neistota, či mám ja - absolútny laik vo veciach ochrany prírody, ľudských práv, zákonov, neúradník, emotívny neodborník vo všetkých tých biotopoch, koridoroch, geologických podmienkach, stavebných úpravách, nešofér a bez auta, ktorý pravidelne doma zabúda poliať kvety, vôbec právo zasahovať do takých zložitých procesov a rôznorodých záujmov. Niečím podobným som už raz prešiel v "nežnej revolúcii". Teraz mám len o čosi viac bolestí a sklamaní za sebou, mal by som byť múdrejší. Zároveň som nechcel sklamať priateľov ani seba, zložitá situácia príliš ľahko som v minulosti robil niečo kvôli druhým alebo preto, že sa mi to javilo byť dobrým.

Organizácia, pravidlá a zákony, tajné dohody, konšpirácia, manipulácia, ťahy proti súperovi, zložitá taktika, prachy, prachy, prachy, korupcia duše, profesionalizácia kvôli dosiahnutiu spoločného cieľa, zvratky ideálov ... sa mi bridí. Fuj, čertisko nepokúšaj, dokedy si myslíš, že sa chcem páliť a upaľovať druhých? A tak nejako sa človek stáva disidentom. Trápne a sprofanované slovo. Želaný medzistav pre celé ľudstvo? Juraj s Edom to pomenovali ešte krajšie (starším to bude asociovať niečo strašné): ideologický diverzant. Človek, ktorý presadzuje myšlienkovú rôznorodosť. Ale ako na vec?

V tú noc som spal len dve hodiny, no aj to stačilo, aby sa mi prisnil sen. Bol som v telocvični ZDŚ-ky, kam som kedysi chodil. Bolo tam mnoho ľudí, ktorí prišli kvôli akémusi predstaveniu. Bez toho, že by som chcel, stal som sa jedným z hlavných účinkujúcich. Spievali sme, ale ja chrapľavo a vždy trocha pozadu, lebo som nepoznal text. Tancovali sme, ale ja len akosi hop-hop podskakoval a napodobňoval som spoluúčinkujúcich, hrali sme akúsi scénku, kde som sa plazil a mal pocit, že sa predieram cez miesto, kde sa udusím. Napodiv sa to ľuďom páčilo, a brali to všetko veľmi vážne. Lenže som nevedel vydržať, tak som začal utekať. Parťáci ma začali prenasledovať a biť. Bránil som sa a kričal na nich: "Ja sa chcem hrať sám!" Vedel som, že nekričím ako malé dieťa, ale ako ten, čo chce hrať sebe vlastnú hru. Vyšiel som von. Bolo tam veľké priestranstvo a na ňom mnoho ľudí. Robili to, čo my v tom kabarete vnútri, lenže to nebol kabaret. Bolo to čímsi nesmierne a vážne. Nutkalo ma pozrieť sa na oblohu. Stála tam obrovská červená postava, ktorá vyzerala ako čert, čo chodí s Mikulášom. Vtom mi ju zakryla iná postava, oveľa menšia, čo vystupovala spoza budovy školy. Muž-bytosť vyzeral nesmierne pokojne. Bol žltý a biely. Bez slov, ale akoby hovoril prostredníctvom nepočuteľnej vábnej melódie. Tá melódia ma uchvacovala a priťahovala. Už keď ma skoro pohltila, prišlo porozumenie. Ten "Pekný" bol zlý. Namiesto ”Zlého” ostal na oblohe svietiť znak ryby z hviezd. Ja som vedel, že práve na ňu mám upozorniť, lebo to je najdôležitejšie.

Viem, že ten sen vyzerá zvláštne a možno sa Ti, milá Daphne, zdá, načo ho spomínať. Ľudia sa zvyčajne na verejnosti a vlastne vôbec svojimi snami nezaoberajú. Prečo? Myslím, že sa boja vidieť v reči snov symbolickú pravdu o svojom živote. Mnohé veci som začal chápať ináč. Aj citlivosť na vlastné reakcie a pravdivosť pred sebou a druhými má svoje miesto v živote. Vedomie vyššieho zmyslu v konaní. Sen mi pomohol porozumieť, čo mám a nemám robiť. Možno aj Tebe patrí časť z toho sna, to “byť sám sebou” a nehrať “kabaret” ani pred druhými, ani pred sebou, poukázanie na podstatu, čo sa skrýva za fasádou.

Po sne a noci prišiel deň verejného prerokúvania. Predchádzala mu akási “ekologická” konferencia. Mnoho z tých, čo na nej prednášali, bolo priamo či nepriamo spojených s celou kauzou Diaľnica D1. Nepatrí mi hodnotiť odbornosť toho, čo prezentovali. Môžem však hodnotiť “ľudskosť” tej časti prejavov, čo som videl. Odborníci, ktorí stratili tvár, lebo sa držia chvostov ekonomických líšok. Bože, ako vidieť ten stav zabetónovaných duší, strach prejaviť sa a povedať pravdu, tie kradmé pohľady cez plecia na existujúcich či neexistujúcich policajtov kúpeného svedomia ... Dobré rady, aby sme si dali okolo diaľnice vysadiť odolné dreviny, a nielen čosi lacné. Pofidérne úvahy o tom, ako prerobiť halu železničnej stanice na botanický skleník, či čo to vlastne malo byť (veď keď bude diaľnica, načo nám bude už existujúca železnica?), výroky o tom, ako možno o sto rokov autá budú chodiť iba na kyslík (!) a odpadnú problémy s ropou. To bol “kabaret” alebo som nepochopil svojráznu formu odvetvového environmentalistického humoru ... Sem-tam niekto, čo si vybral tŕnistú oblasť nielen osobne obhájiteľnej pravdy. A je to vidieť v zrelosti vystupovania, citlivosti na poznámky poslucháčov a v zapálení pre vec, títo ľudia majú inú chuť a ducha — pričom nemyslím na imidž. Ako fajn, že nie sme všetci úplne čierno-bieli (alebo zeleno-zelení).

Prerokúvanie bolo zaranžované pomerne šikovne. Bolo vidieť dôslednú réžiu mesta. Odohrávalo sa v jednej kinosále. Už od začiatku bola preplnená, mnohí stáli pri dverách zvonku, bolo vidieť, ako veľa robí dobrá propagácia. Behali tam aj technici, ktorí chceli nainštalovať televízory, aby dianie mohli ľudia sledovať aj vo vestibule vnútri nakrúcali priebeh celého konania. Samozrejme, Murphy zapracoval, ale bolo vidieť, že nie naschvál. Úvod sa pokúsili prevziať “tí z Bratislavy” alebo ako ich nazvať nemiestni. Začali predstavovať jednotlivé varianty. Neviem, či to bol úmysel, ale mali len malú mapu okolia mesta s načrtnutými priebehmi jednotlivých variantov. Ich nemiestnosť sa prejavovala aj v tom, že Šibeničný vŕšok uprostred mesta nazvali Šibeničník. Je skutočne otázkou, komu pri takýchto situáciach viac šibe. V prítmí sály nikto nič nevidel, ľudia hlasito protestovali. Vtom moderovanie diskusie prevzal primátor mesta. Začal sa premietať film na celé kinoplátno s komentárom naživo, so zábermi na časti mesta, ktoré by boli zasiahnuté jednotlivými variantmi, ku každej premietli mapu a odhadovanú cenu realizácie. Moderovanie už primátor z rúk nepustil. Bolo evidentné, že sa to zástupcom diaľničnej lobby nepáči. Postupne dostávali slovo. Zrejme je taktikou, že čítali dlhé správy so zložitými výrazmi. Myslím, že metóda prednesu by sa dala nazvať Uspávač hadov. V sále narastala nervozita, ľudia evidentne nerozumeli, o čo im ide.

Pred začatím diskusnej časti sa stala podľa mňa významná vec zástupca mesta prečítal celú oponentúru voči správe predloženej firmou Pedohyg. Bola vypracovaná starostlivo, bod po bode, a čo je nemenej dôležité, pomerne zrozumiteľne aj pre poslucháčov v sále. Atmosféra sa výrazne zmenila. Potom sa stala ďalšia významná vec. Primátor mesta vyhlásil, že popri verejnom prerokúvaní usporiadali aj druhú akciu verejné zasadnutie mestského zastupiteľstva. Prvé tri rady v kinosále obsadili mestskí poslanci. Zasadnutie malo len jeden bod schválenie oponentúry. Zástupcovia lobby sa ohradili, že je to porušením zásad prerokúvania problematiky podľa EIA. Primátor ich odbyl, aby sa nestarali do záležitostí mesta, že ono si rozhodne, čo kde a kedy bude prerokúvať a že má na to právo podľa zákona. Poslanci sa všetci vyslovili za oponentúru (veď chcú, aby ich volili znova no nie?). Hlavným zmyslom bolo úplné odmietnutie všetkých variantov cez mesto a podmienený súhlas s obchvatom mesta. Od začiatku rokovania mesto nepretržite vypracúvalo písomný zápis až do skončenia celej diskusie.

Pred diskusiou primátor povedal: ”Čo sme dnes mohli urobiť, to sme spravili, teraz je rad na vás, občanoch, aby ste dávali pripomienky a podporili naše stanovisko." Čo hovorili ľudia, sa dá pomerne dobre odhadnúť veď aj jednoduchý človek pochopí, keď sa ho niekto pokúša obabrať. Zvyčajne sa však nevie brániť. Zástupcovia lobby sa neustále snažili priebeh zvrátiť. Hovorili zoširoka, od veci, uvádzali neoveriteľné údaje. Povzbudzovali ľudí, aby im dávali jednoduché otázky, aby mohli zbierať body svojou “fundovanosťou” a počtom zodpovedaných otázok. Hrali o čas, nech je čo najmenej zaprotokolovaných pripomienok občanov. Tu sa ukázala potrebnosť “pripravených aktivistov”. Priateľ Juraj vysvetľoval v svojich príspevkoch ľuďom hneď na mieste, aké finty lobbisti práve použili a ako na ne treba reagovať. Poukazoval na lži aj z predchádzajúcich prípadov, pri iných veľkých investičných akciách. Všimol som si, že sa dôsledne vyhýbal témam, na základe ktorých by ho mohli ľudia označiť za “zeleného”. Chápem ten postoj. Nie každému sa zdá “problematika žiab” dôležitá, keď ide o jeho pohodlie a zdravie. Počas diskusie sme vo vestibule rozložili niekoľko stolov s petičnými hárkami. Len za prvý večer sa na ne podpísalo okolo 150 miestnych ľudí. Mnohí si zobrali čisté tlačivá so sebou. Celý priebeh rokovania sme nahrávali na vlastný diktafón. Hodilo sa to neskôr, keď nám neboli jasné niektoré detaily a aj ako určitú formu sebapoznania vo vlastných prejavoch a vystúpeniach. Bola to zároveň poistka proti prípadným problémom s presnosťou zápisnice mesta alebo úplnej nemožnosti získať neskôr informácie o prejavoch zúčastnených a najmä klamstvách diaľničnej lobby.

Zákon je zákon. Na meste bola Správa od Pedohygu prístupná mesiac, potom prišlo verejné prerokúvanie. Na ostatné aktivity nám ostal len mesiac. Čo bolo treba stihnúť? Nazbierať dostatok hlasov pre občiansku iniciatívu “petíciu”, založiť združenie, zaregistrovať ho, nájsť dostatok členov združenia. Zmobilizovať sa, pokračovať, uložiť si vnútro po prvej fáze.

Ukladanie vnútra, zosúladenie navzájom. Prišiel čas, keď bolo jasné, že sa v tom vezieme. Na akých princípoch budeme pokračovať, čo je pre nás prijateľné a čo nie? To nebol začiatok rozhovorov o tom, čo a ako, skôr pokračovanie, ako zo seba neurobiť komediantov v kabarete alebo poskokov mocných. Vábny je hlas popularity, peňazí, kontaktov, osobnej moci nad ľuďmi..

Riešenie z nás akosi vyliezlo. Zišli sa popáleniny na duši z môjho letničenia-ničenia vzťahov odpadlého obracača-teológa i z Jurajovho sektársko-zeleného, zeleninovo-stromácko-manipulačného obdobia. Edo pridal praktické rady člena ekonomickej sekty (obchodnej firmy) okorenené bublinkatým sektom zmesi programátora, štatistika, informatika a hubára-bylinkára. Najprv, ako neskôr pred každým rozhodnutím, sme sa zišli a cez popíjanie čaju, smiech a príjemný rozhovor dospeli do napätého ticha. Situácia by sa dala charakterizovať vetou Tak to vyklopme!. Začali sme pomaly zo seba súkať, čo kto nechce. Akosi prirodzene prešla naša reč na reč — spôsob vyjadrovania. Čo na srdci, to na jazyku. O tom je jazyk. A pritom na to, ako sa spolu s jazykom — rečou mení aj postoj srdca. Malý oheň, čo veľký les zapáli, prostriedok zobrazenia stavu ducha.

V našej oblasti — okolí Považskej Bystrice — sa hovorí pomerne zaujímavým nárečím. Mám k nemu blízky vzťah, je plné iskrivého a často nežného humoru, inokedy je nesmierne hrubé a vulgárne, až bolestivo sprosté. Aj keď som tu vyrástol a sčasti ho viem napodobniť, podobá sa to v konečnom dôsledku a a najmä vnútorne viac tomu, čo vyprodukuje Slovák v snahe hovoriť po česky, ako originálu domácej reči. Kvôli uvoľneniu, snahe postihnúť "génia loci" a vyjadriť veci "zrozumiteľne" sme prešli na spisovanie a formulovanie princípov v našinčine — "maríkovsko-papraňaňine".

Títo ľudzia sa ozaj vyprávajú po svojem. Veselá je dzedzina, kej je pivo dzesina. Nerozumiem reči tvojho kmeňa. Had sa má, ľahňe si a idze. A: "Slečna poďte tancovať ..." B: "Áľe, nejdzem, voľajaká som upachcená!"

Raz v Papradne dvadsať-tridsať rokov dozadu cestári rozmeriavali v obci priestor pre novú cestu. Pomalým šuchtavým krokom k nim prišiel veľmi starý, možno osemdesiatročný dedko. V ruke mal sekeru. Pristavil sa pri skupinke pracovníkov a zahlásil: "Počúvajce, hádam tá vaša cesta nepôjdze cez moju záhradu! Kedz pôjdze, tak to budze vyžaduvac zabicie!"

Tak to budze vyžaduvac zabicie. Toto sa stalo naším interným sloganom. Nebudzeme zabíjac ľudzí, aľe hlúposci. V takejto reči našieho kmeňa sme si to šecko povedaľi a popísaľi. Normálne sa mi lepšie dýcha a píše, keď použijem túto reč. Nie je to oslobodzujúce, tárať tak, ako mi zobák narástol, alebo sa aj štylizovať do roly "jednoduchého" človeka z ľudu a dzedziny? Dokážem znásilniť seba tým umelým newspeachom úradníkov a oficiálne hovoriacich papalášov, len aby som dosiahol a presadil svoje? Nezačínam tým myslieť a konať práve spôsobom, ktorý považujem za obraz zla? Filozofia argotu je v dosiahnutí nezrozumiteľnosti pre nezasvätených. Zasvätenie sa podľa predstáv tejto verejno-tajnej spoločnosti úradníkov  začína zlomením chrbta. Alebo aspoň nalomením. Zdanie nezrozumiteľnosti tu je, forma tak vyzerá. Obsah sa dá vyčítať v inej reči — reči tela.

Keď to dnes píšem, vidím, ako málo sme si uvedomovali, čo spôsobí pokus formulovať si stanovy po našom a pokúsiť sa ich prepísať do argotu. Nebol s tým spokojný nikto. Ľudia tomu nerozumeli, registračná úradníčka si nebola schopná preonačiť právnické ministerské vnútro, a mňa (nás?) bolela pri analýze výsledných stanov hlava. Dvaja právnici, ktorí sa podujali pomôcť nám a zistiť, či náš produkt vyhovuje zákonu, sa povadili medzi sebou po právnicky — uhladene, a trvalo im viac ako deň, kým pochopili, o čo nám vlastne ide. Samozrejme, že vznikli problémy pri registrácii na "vnútre". Bolo to treba ísť vysvetliť osobne (Juro a právnik). Niežeby sme nechceli prerobiť stanovy, keď sme zistili, čo je to zač, ale začalo byť nemenej dôležité, aby kvôli "diaľnici" boli zaregistrované so správnym dátumom.

Poučenie? Veci majú byť zrozumiteľné, nemusia byť dokončené...

Stanovy, princípy. Aby som Ti, milá Daphné, nemusel vysvetľovať a preukazovať na príkladoch to, čo robilo problémy každému, uvediem len to, čo cítim, že je podstatou. Hádam to bude lepšie povedať nanovo, ako sa trápiť prehlbokou analýzou "starých" nedokonalostí. Aké sú tie princípy?

Vyložme karty!

            Združenie je obec. Obec nie je obecenstvo v cirkuse, čo ťapká za výkony. V obci sa obcuje spoločne, ale nie hlasovaním. Niekto robí viac a niekto menej. Existuje rôzna forma podpory. Nie je pasívny každý, kto tak vyzerá. Dobre robíš, keď sa modlíš (viac alebo menej). Pasivista pasivuje aktivistov, aktivista aktivuje aktivistov, niekedy aj pasivistov. Pasivista nech radšej nepasivuje pasivistov. Aktivista tiež.

             Odborník nie je viac človekom ako neodborník. Neexistujú tajné informácie. Všetci vedia všetko, čo robím, ak prejavia o to záujem. Nemám právo o tebe hovoriť osobné veci, ktoré nechceš, aby som hovoril. Nemáš právo zabrániť mi hovoriť o tebe veci, ktoré sa nedotýkajú len teba, ale aj obce.  Nemusí mi byť všetko jasné. Je dobré poradiť sa. Môžem robiť, čo uznám za vhodné. Ale zodpovedám úplne. Náklady si nesiem sám. Keď sa mi páči, čo robíš, tak ti pomôžem. Keď sa mi nepáči rob si sám a daj mi pokoj.

            Nerobím pre peniaze, ale aby som sa naučil. Nehľadám v tom nové zamestnanie. Keď použijem to, čo som sa naučil hoc aj v zamestnaní, urobím dobre. Keď začnem robiť vec priamo pre peniaze, idem z obce bokom, aby som neškodil. Obci to však nebráni zaplatiť a zatlieskať mi za výkon. Keď robíš to, s čím som ťa poveril, nebudeš za mňa robiť to, s čím som ťa nepoveril.

            Neexistujú dobré dôvody, prečo robiť zle ľuďom. Trpieť si môžeš, koľko chceš, ale nemysli si, že mi môžeš nakázať, či vyžadovať, aby som trpel aj ja. Nikto nie je viazaný pokračovať v tom, v čom už pokračovať nechce. Neexistujú oni a my v protiklade. Všetci sú ľudia. Nebojujeme s ľuďmi, ale s myšlienkami. Zákony platia potiaľ, pokiaľ sa len dá. Stále platí svedomie a osobná zodpovednosť...

Veci sa diali a dejú. A to nielen so mnou. Záujem tlače aj politických strán, ťahy lobby, rezignácia i klíčenie nádejí ľudí tvárou v tvár bezohľadným záujmom. Už to nie je "len" klčovanie brazílskeho pralesa a nárast Sahary. Už to nie sú len imperialisti a nadnárodné monopoly. Už sa spustinujeme a sekáme medzi sebou. Už vidíme do tváre ľuďom, ktorí pracujú na profesionálnej úrovni a berú nám vzduch od úst, hučia do spánku buldozérmi svojich žiadostí a šuplíkovým svetonázorom — vytiahni z patričného šuplíka ten, ktorý práve potrebuješ. Už sú tu envirodementálne koncepcie prežitia Jánošíkov súčasnosti, čo si rozdeľujú statky od buka do buka. Komu, ak nie Tebe je jasné, že vzdialenosti medzi bukmi rastú? Je ich čoraz menej.

Karty sú na stole, je zamiešané a rozdané. Záleží na každom z aktérov, ako z toho vyjdú. Verím, že neexistujú len hry, pri ktorých jeden poráža ostatných. Hra už beží. Rozpoznávaš ju? Pozrela si si už všetky svoje karty, alebo si ich schovávaš, lebo sa bojíš vidieť, či neprehrávaš v hre, v ktorej niet skutočne definitívne porazených ani víťazov?

Kto som ja, že sa Ťa tak pýtam? Prečo si dovoľujem voči neznámej Daphne takéto správanie? Prečo si to dovoľujem voči sebe? Ak sa spoznáme, budú naše rozhovory vyzerať ináč? Budeme sa vedieť mať radi? Priateľstvo a láska sa nedajú kúpiť len darovať.

Neznámej ctenej milej Daphne

                               neznámy ctiteľ Jaroslav Dunaj

Kontaktná adresa: Občianske združenie “Dialnica a ľudia”, Rozkvet 2043/83-48, 017 01 Považská Bystrica