Vzbura v Kragujevaci

1. ÚVOD Vojna naša, vojna naša, prenešťastná strašlivosť, môžeš už raz prestať, už ťa máme všetci dosť.

Tieto verše vnikli na fronte medzi vojakmi 71. pešieho pluku rakúsko-uhorskej armády počas prvej svetovej vojny. Výstižné vyjadrovali náladu slovenských vojakov, ktorí boli nútení bojovať „za cisára pána“. Keby žili, pamätajú si ich dodnes. Pamätal si ich aj môj prapradedo Karol Balay, priamy účastník vzbury príslušníkov náhradného práporu 71. Pluku v srbskom Kragujevci. Vzbura, ktorá tak znepokojila velenie rakúsko-uhorských armád, sa skončila 8. júna 1918 popravou 44 previnilcov vybraných súdom a odsúdením ďalších na dlhoročné väzenie. História karagujevskej vzbury bola už čiastočne spracovaná. No nám, študentom, by bolo treba vysvetliť skutočné príčiny jej vzniku a násilného potlačenia. Materiál ktorý som mala k dispozícii bol pomerne skromný musela som siahnuť po spomienkach mojej babky, ktorej jej starý otec neraz rozprával zážitky z vojny. Mojím cieľom bolo podať objektívny obraz o podmienkach a príčinách vzbury 71. Pešieho pluku v srbskom Karagujevaci. Ďalej som sa snažila o rekonštrukciu priebehu vzbury vysvetliť príčiny jej porážky a dôsledky, ktoré vyvolala. Poukázať na podiel vojakov ,ktorý pochádzali z trenčianskeho a žilinského kraja. No najmä by som chcela pripomenúť obete, ktoré priniesli v snahe skoncovať s nezmyselnou vojnou. 2. Z HISTÓRIE 71. PEŠIEHO PLUKU Vojenské jednotky majú svoju históriu slávnu, často tragickú. Takú mal i 71. Peší pluk rakúsko-uhorskej armády, ktorý staršie obyvateľstvo severozápadného Slovenska pozná ako „drotársky regiment“. Vznikol v Benátkach spojením zničených jednotiek po prehratej bitke pri Cuztozzi. Veliteľstvo pluku od roku 1882 sídlilo v Trenčíne. Stavy pluku doplňovali brancami z bývalých žúp: Trenčianskej, Oravskej a Turčianskej. V týchto oblastiach sa popri poľnohospodárstve rozvíjali aj remeslá, ako bolo napríklad drotárstvo. Z toho zrejme vznikol aj ľudový názov pluku „drotársky regiment“. Pluk sa zúčastnil takmer na každej bitke ,ktorú viedla rakúsko-uhorská armáda. Začiatok prvej svetovej vojny zastihol pluk v Trenčíne. Po krátkom výcviku v Sedmohradsku, na jar 1915, boli príslušníci odosielaný na východný front. Presnejšie do neveľkého srbského mestečka Karagujevca. Peší pluk bol poznamenaný celým radom ťažkých bitiek. Straty boli obrovské. Ofenzíva rakúsko-uhorskej armády bola začiatkom septembra zastavená. Vojská museli ustúpiť až do Karpát. V ťažkých ústupových bojoch stratil pluk všetkých veliteľov práporov. Ďalšie obete si vyžiadala aj krutá zima v Karpatoch. Do konca roka 1916 mal pluk takmer úplne nových veliteľov, ktorí nezrástli s mužstvom a nerozumeli mu. To bol počiatok nenávisti vojakov k svojim veliteľom. Demoralizované jednotky prebiehali v celých skupinách na stranu protivníka a ďalej rozširovali už početné rady zajatcov. Ich pobyt v táboroch, bolševické myšlienky ako aj samotné revolučné udalosti v Rusku vplývali na formovanie ich názoru na vojnu, monarchiu i jej armádu.

foto 1 :Vojaci časti náhradného práporu 71. pešieho pluku v auguste 1914 tesne pred odchodom na front Dvaja z troch vojakov, ktorí sa na vás dívajú, vojnu neprežili.

1. PRÍČINY A PODMIENKY VZNIKU VZBURY Po uzatvorení brestlitovského mieru sa početné skupiny vojakov 71. Pešieho pluku vracali z ruského zajatia. Po krátkej dovolenke boli posielaný k náhradnému práporu do Karagujevca. Ako „navrátilci“ boli podrobovaný ostrým výsluchom a vyšetrovaniam. Vedenie si bolo zrejme vedomé aké nebezpečenstvo im hrozí zo strany vojakov vracajúcich sa z ruského zajatia. Všetci „navrátilci“ museli odpovedať na otázky: ako sa dostali do zajatia, či nemali styky s bolševikmi, či nepriniesli so sebou bolševické letáky a podobne. Aj po tejto procedúre boli izolovaný od ostatného mužstva, najmä od nováčikov, v drevených barakoch. Pri nedostatku miesta vojaci spali na zemi pokrytej slamou, bez zbraní, dokonca aby nemohli opustiť postele, vzali im šnúrky z topánok. Situácia v náhradnom prápore sa neustále zhoršovala. Zatiaľ čo dôstojníci usporadúvali divoké zábavy, rodinní príslušníci prostých vojakov boli okrádaní o vojenské podpory. Strava bola zlá, osem vojakov dostalo na deň len jeden chlieb. V drevených barakoch chýbali základné hygienické zariadenia, latrína sa nachádzala hneď za barakmi a roje múch krúžili okolo kuchyne. Pri tom všetkom vojakom hrozil náhly odchod na taliansky front. Porušovanie disciplíny bolo na dennom poriadku. Navrátilci napríklad hodili kuchára do horúcej kaše lebo sa im prejedla. Vojaci sa sťažovali krátku dovolenku, zlú stravu, na zlé zaobchádzanie pri výcviku a pod. Na to im veliteľ 1. Roty odpovedal, že monarchia je v zlej hospodárskej a vojenskej situácii. Táto odpoveď nespokojencov neupokojila, pretože niektorý vykrikovali: „Za to volebné právo, ktoré máme, máme bojovať?! Dolu s vojnou.“ Hroziace nebezpečenstvo vzbury si zrejme uvedomovalo i velenie náhradného práporu. Podnikalo celý rad opatrení. Do práporu najmä medzi navrátilcov nasadilo niekoľko konfidentov, ktorí veliteľstvu podávali správy o náladách vojakov. Tých, ktorí vystupovali príliš radikálne, eskortovali najprv do trestného tábora pri Ostrihome, odkiaľ ich posielali na front. Urýchlene sa začali organizovať pochodové skupiny po 160 ľuďoch, ktoré mali byť čo najskôr odoslané na taliansky front. Do týchto jednotiek boli zaradený prevažne navrátilci, pochádzajúci z našej oblasti. O tom, aká bola situácia medzi vojakmi tesne pred vypuknutím vzbury, svedčia o tom okrem iného aj správy nasadeného detektíva Huberta Jindru, ktorý do Karagujevca prišiel z Viedne. Správa hovorila aj o poburujúcich pesničkách, ktoré si tvorili a spievali vojaci. Mužstvo pociťovalo ako príťaž vyžadovanú disciplínu a bolo pod vplyvom revolučného ducha , ktorého si priniesli z Ruského zajatia. Cieľom vojakov a tejto vzbury bolo pravdepodobne prebiť sa do mesta, utiecť do lesov a tam počkať do konca vojny. 4. PRIEBEH VZBURY V prípade kragujevskej vzbury nemožno s určitosťou povedať, že išlo o akciu vopred naplánovanú. Začiatok vzbury sa datuje do večerných hodín nedele 2. Júna 1918. Veliteľom pluku bol podplukovník Artur Max. Bol papierovo nemeckej národnosti, mal nižšiu zavalitú postavu a typický výzor i správanie dôstojníka armády. Vojak bol uňho len materiálom, ktorý sa musel podriadiť absolútnej vojenskej disciplíne.

foto 2 Podplukovník Artur Marx, veliteľ náhradného práporu 71. pešieho pluku. Bol hlavným aktérom potlačenia vzbury v Kragujevaci i následných jatiek na Stanovljanskom poli. Zvlášť veľká averzia však vládla voči tým, ktorí mali židovský pôvod. Nielen preto, že najnenávidenejším dôstojníkom v náhradnom prápore 71. pešieho pluku bol kapitán Július Spira, dôstojník židovského pôvodu, ktorý pochádzal z Turca, nielen preto, že Židom bol i plukovník Artur Marx, ale i preto, že všetky štyri vojenské kantíny mali židovských majiteľov, čo Slovákom pripomínalo úžerníkov, obchodníkov a krčmárov v ich vlasti. Ináč, podľa správy vyšetrovacej komisie v Kragujevaci z 29.júna 1918 dôstojníci so židovským pôvodom tvorili 60% kádrov náhradného práporu. Vojaci premýšľali...Bojovať, zabíjať a umierať? Hladný? Nedostatočne oblečený a obutý? Rakúsko-uhorská armáda s tým problémy mala a v Kragujevaci boli zvlášť výrazné. Navrátilcov osobitne popudilo to, že pri návrate k jednotke im bolo dokonca odobraté teplé ošatenie, ktoré si doviezli z Ruska, kde si ho kúpili za vlastné peniaze. Nie div, že sa množili konflikty, odopierala poslušnosť a potom stačila skutočne malá iskra. Kapitán Špira aj v uvedený deň nevyhovel vojakom, keď ho žiadali o dva mesiace dovolenky, na ktorú mali nárok. V nedeľu 2.júna 1918 bolo v Kragujevaci horúco. Poriadne horúco, doslovne i obrazne. Slnko pražilo, z miestnych krčmičiek a kaviarní, tzv. kafanov, sa ozýval spev. Slovenské pesničky. V ten deň sa vyplácal žold. Mimoriadne o 10 dní skôr. Mimoriadne i s vyplatením tzv. slúžneho za mesiace strávené v zajatí. Bolo viac peňazí, viac rakije, viac emócií. Večierka bola o 21.hodine. Drvivou väčšinou dodržaná. Jednou z výnimiek bol pešiak Martin Riljak, ktorý sa hlučne a so spevom vracal pol hodiny po nej. Jeho príchod skončil konfliktom s rotmajstrom Antonom Bednárom, veliteľom izby, ktorý ho na druhý deň určil na raport. Práve v tom mo¬mente však okolo izby prechádzala početná skupina oneskorencov z iných rôt a Riljak začal kričať: „Kamaráti, pomôžte, šikovateľ ma chce vziať na raport." Bežná iskra zažala plameň. Bednár dostal poriadny výprask a oneskorenci nezostali len pri tom. Vylámali skrine s puškami a nábojmi a spustili lavínu, ktorá sa už nevedela zastaviť. Kasárne ovládla živelnosť, hnev, túžba po pomste. Ale bola tu i opatrnosť, najmä u mladých nováčikov, ktorým sa nechcelo priveľmi riskovať. Niekde vládla súdržnosť, niekde sa na menej ochotných nakričalo, niekde sa pridali i buchnáty či údery pažbami. Kým vzbúrenci mobilizovali, pozabudli na zbitého Bednára, ktorému sa podarilo ujsť a informovať nadporučíka Ervina Deutscha. Ten nechal nastúpiť pohotovosť, ktorú však povstalci odzbrojili a Deutsch skončil s ranou od bodáka a prestrelenými pľúcami. Vzbúrenci vtrhli do kancelárií, zničili evidenčné záznamy a získali i pokladnicu s hodnotou 110 000 korún. K veľkému sklamaniu však nenašli ostrú muníciu, ale len debničky s cvičnými nábojmi. Ako sa ukázalo, veliteľstvo niečo šípilo možno i vďaka informáciám od niekoľkých nastrčených agentov medzi mužstvom a radšej nechalo debničky s ostrou muníciou presunúť. Aj preto musel byť ďalším cieľom vzbúrencov tzv. „arzenál", muničný sklad v Kragujevaci. To však už konala i druhá strana. Pred väznicou, z ktorej chceli vzbúrenci vypustiť srbských vlastencov, už stála nastúpená silne ozbrojená stráž. Železničnú stanicu bránil iný oddiel, most pred „arzenálom" bol obsadený a sklad už bránili guľometčíci. Podplukovník Marx už 50 minút po prvom incidente zburcoval dragúnov 7.jazdeckého pluku a delostrelecké batérie. Z radov vzbúrencov medzitým rýchlo ubúdalo, najmä nováčikovia hľadali možnosť ako zmiznúť, prípadne sa niekam schovať. V meste vládol chaos. „Zo všetkých strán sa strieľalo a ťažko bolo rozpoznať, kde sú vzbúrenci a kde naši protivníci, " spomínal jeden z účastníkov, Štefan Blaško. Tým, že sa vzbúrencom nepo¬darilo obsadiť „arzenál", bolo o ich neúspechu prakticky rozhodnuté. Hodinu a pol po polnoci už bol vyčistený stred mesta a začal útok na kasárne. Na vzbúrencov negatívne zapôsobila najmä delostrelecká paľba. O piatej hodine ráno, už 3. júna 1918, boli kasárne obsadené a vzbura potlačená. Podľa úradnej správy bola celková bilancia tesne po potlačení vzbury takáto : npor. Deutsch ťažko ranený, ale živý, okrem neho vzbúrenci poranili ešte piatich pešiakov. Minimálny počet zranených sa pripisuje tomu, že v kasárňach sa nachádzali iba cvičné náboje. Zásahom guľometovej skupiny bolo vzbúrencom znemožnené dostať sa k riadnej munícii uloženej v arzenáli. Pri potlačení vzbury boli zabití piati vzbúrenci a traja ranení. Vzbura bola rýchlo potlačená. Predovšetkým kvôli nedostatočnej príprave, možno žiadnej. Nenávisť proti dlhotrvajúcej vojne a túžba vojakov dostať sa rýchlo domov dosiahli tesne pred vzburou vrchol. Je možné, že krátko pred vzburou sa niečo medzi slovenskými vojakmi dialo. Vojenské velenie urobilo dokonca aj protiopatrenia: tajné prevezenie značného množstva zbraní a munície zo skladov v kasárňach , nasadenie policajných agentov, predovšetkým Huberta Jindru, medzi vojakov a pod. Ďalšou chybou bola dezorganizácia vzbúrencov. Nepridal sa žiadny dôstojník a iba málo poddôstojíkov . Najväčším nedostatkom bolo, že sa vzbúrencom nepodarilo dobyť arzenál kde mohli získať ďalšie zbrane.

foto 3 Plukovník Zikmund Prey, veliteľ 71. pešieho pluku. Po poprave 44 vojakov v Kragujevaci hovoril o buričoch, ktorí hanobili vynikajúce meno pluku a pošpinili ho na večné časy. Na večné nie, už v októbri 1918 prestal pluk existovať, keď ešte predtým v lete poriadne vykrvácal na Piave. 5. VYŠETROVANIE A ROZSUDOK Vyšetrovanie udalostí, dosť chaotické, začalo hned'3.júna 1918. Všetkým vojakom bo¬li skontrolované zbrane, či sa z nich strieľalo alebo nie. Účastníkov vzbury mali usvedčiť i ukoristené veci. U jedného našli vo vreckách dôstojnícke výložky, ktoré boli postrhávané dôstojníkom v meste, okamžite bol označený za vinného. Ďalším dôkazovým materiálom boli listy a nakoniec i svedectvá ostatných vojakov, v tomto smere sa však vyšetrovatelia mohli spoľahnúť len na pár zdrojov. Za vodcu vzbury bol nepriamo určený rotmajster Viktor Kolibík - na základe niekoľkých výpovedí, na základe informácií od agentov ešte spred začiatku vzbury, na základe jeho hodnosti, postavenia v mužstve i niekoľkých vyznamenaní, ktoré mu dodávali vážnosť. A aj na základe toho, že uňho bolo nájdených zhruba 30 000 korún, teda asi tretina z ukoristenej pokladnice. Film Paľa Bielika s názvom Štyridsaťštyri vniesol i do slovenskej historiografie jednu romantickú myšlienku o tom, ako bol popravený každý desiaty vojak z nastúpeného pluku. Žiadne odpočítavanie sa v skutočnosti neuskutočnilo, hoci takáto hrozba nad 71. peším plukom skutočne visela. Ráno 3.júna 1918 muselo nastúpiť asi 3 000 mužov z náhradnej roty na dvor kasární a boli vyzvaní, aby sa dobrovoľne prihlásili tí, ktorí vzburu začali, ako aj tí, ktorí by vedeli podrobnejšie informovať vyšetrujúcich. Ak sa vraj nikto neprihlási, bude na základe rozhodnutia podplukovníka Marxa zastrelený každý desiaty vojak. „Boli to ťažké chvíle čakania, čo bude s nami ďalej, "spomínal Ján Kusenda. Vojaci stáli bez pohnutia celé dopoludnie. Presne na obed prišiel podplukovník Marx a rozhodnutie zrušil. Aj preto, že v kasárňach bolo ešte 5 000 vojakov a odstreliť len tak 800 vojakov by asi nebolo možné. Nakoniec bolo vyšetrovaných 82 vojakov, pred súd sa dostalo 59. Pre štyridsiatichštyroch mali ďalšie dni mimoriadne dramatický spád. Vyšetrovaniu sa venovala maximálna pozornosť. Bolo zrejmé, že skutočných vinníkov sa nepodatí zistiť, ale o to ani tak nešlo. Bolo potrebné najmä nájsť zdvôvodnenie pre udelenie najtvrdších trestov a tak zastrašiť vojakov. Počet obvinených bol príliš vysoký, súdna komisia došla k záveru, že pred stanný súd majú byť postavení tí, ku ktorým je k dispozícii usvedčujúci materiál. Pretože toto mohlo najviac zapôsobiť. V sobotu 8.júna o 8.hodine ráno začal v sieni na prvom poschodí Oblastného veli¬teľstva, Kreiskommanda v Kragujevaci, zasadať mimoriadny vojenský súd. Jeho princíp spočíval v tom, že vynášal len rozsudky smr¬ti alebo oslobodzoval. Zasadanie súdu prebiehalo v nemčine a bolo krátke. Obvineným bola prečítaná obžaloba, ktorej vzhľadom na cudzí jazyk nerozumeli a vzápätí bol vyhlásený rozsudok. Podľa neho sa pre zločin vzbury podľa paragrafu 167 VTZ (Vojenského trestného zákona) a poriadkov stanného práva, okrem degradácie tých, ktorí mali nejakú hodnosť a odňatia vyznamenaní, odsu¬dzujú na trest smrti 44 obžalovaní. Termín popravy bol určený na ten istý deň a 14.hodinu. Odsúdenci mohli akurát napísať listy na rozlúčku, čo niektorí nemohli využiť, keďže nevedeli písať. Drahá mama, ja ich syn Janko sa odoberám od mojej láskou vrelou milovanej mamičky, od zvlášť milovanej sestry a od svojho milovaného bratríčka Ottka, lebo mňa 8.júna poobede zastrelia. Tu im ešte posielam 39 korún. To dajú polovičku na kostol a polovičku chudobným žobrákom. Takže sa s nimi rozlučujem i s celou rodinou. Zbohom! (List na rozlúčku od Jána Pittnera)

foto 4 Strieľali ich z blízka, do hláv...Stanovljanske pole tesne po poprave

Miestom popravy bolo určené Stanovljanske pole, ktoré sa nachádzalo asi kilometer od mesta. Išlo o starú srbskú strelnicu s niekoľkými násypmi na zachytávanie striel. Na mieste popravy mal byť celý náhradný prápor 71.pešieho pluku, vojaci však boli skontrolovaní. Nesmeli mať pri sebe dokonca ani vreckové nožíky a na miesto popravy preven¬tívne mierila delostrelecká batéria a obkolesil ju kordón dragúnov a Bosniakov. Zároveň bolo kvôli výstrahe rozkazom veliteľa mesta zvolané i domáce obyvateľstvo. Problémom bola popravčia čata. Dobrovoľne sa nehlásil nik, celý náhradný prápor 71.pluku niečo také striktne odmietol. Voľba padla na G.prápor l.bosensko-hercegovinského pluku. Z neho po hode kockou vybrali 80 mužov, ktorí dostali bohatý prídel stravy a alkohol, zároveň i pokyny. Polovica čaty mala mieriť na hlavy, polovica na hrude odsúdených.

1. POPRAVA

O 13.30 hod. boli na dvore Kreiskommanda už pod dohľadom popravčej jednotky vil radoch po štyroch vojakoch zhromaždení odsúdení. Popravčia čata s bajonetmi na puškách sa rozdelila na dve skupiny. Polovica sa postavila za odsúdených, polovica pred nich. Do čela sprievodu sa na bielom koni postavil plukovník Marx a ďalší dôstojníci na koni, úplne dozadu bubeníci. Smutný sprievod sa pohol mestom za zvukov bubnov a zvláštneho ticha. Tram-ta-ta... Bol obklopený domácim obyvateľstvom, ktoré so Slovákmi vychádzalo dobre. Ženy plakali, zalamovali rukami, ozývalo sa „sbogom". Na mieste popravy odsúdených rozdelili do dvoch skupín po 22 mužov. Prvá stála, kým druhá si kľakla, smrť čakala najprv na ňu. Popravná čata stála 20 krokov od tých v pokľakli, odsúdencom sa ešte raz prečítal rozsudok smrti, kňaz odriekal poslednú modlitbu a tým, ktorí chceli, zaviazali oči. Na pokyn podplukovníka Marxa sa popravčia čata priblížila k prvému radu na 10 krokov, na ďalší strieľala. Tá druhá skupina sa musela dívať, ako tí prví dvadsiatidvaja si museli kľaknúť, farár ich vyspovedal a Bosniaci ich strieľali. Tak do hlavy, tak blízučko do hlavy ich strieľali, Bosniaci strieľali do tých odsúdených tak, že vystrieľali všetkých päť nábojov. Jednoducho, na Stanovljanskom poli sa odohrával krutý masaker. Tesne po ňom dorazil na koni kuriér s milosťou pre odsúdených, ktorú im udelil cisár. Nešlo o nič iné ako o propagandistické gesto, pretože pointa s neskoro dobiehajúcim kuriérom sa v rakúsko - uhorských pomeroch odohrávala až priveľmi často. O tom, aká „milosť" čakala na rodiny popravených, svedčí naopak to, že 6.júla 1918 im boli zastavené vojenské podpory.

foto 5 Pár minút po poprave nastúpil k svojej práci sanitný oddiel. Vojenský lekár každému jednému z popra¬vených zisťoval pulz, potom prišla skupina vojakov a popravených povyzliekala a povyzúvala blúzy, baganče a nohavice sa potom vyprali a opätovne dali do obehu. Popravených po obsiahlej reči veliteľa posádky naložili vojaci na vozy, ktoré ťahali voly a odviezli k vykopanej jame. Keďže bolo sucho a na vykopanie jamy bolo málo času, bola nedostačne veľká a bola hlboká len 50 centimetrov. A keďže bolo horúco, už na druhý deň bola nad mŕtvymi zem popukaná a cez škáry sa šíril zápach. Po ďalšej noci zas niekoľko mŕtvych našli vyhrabaných a ich telá roztrhané, vyhrabali ich zdivočelé psy...

1. ŠTYRIDSAŤŠTYRI 1. vojak Pavol Šalaga z Vrútok, 23 rokov 2. slobodník Adam Daniš z Kolárovíc, 33 rokov 3. feldvébl Viktor Kolibík z Dlhého Poľa, 28 rokov, ženatý, 1 dieťa, vyznamenaný malou i veľkou strebornou i bronzovou medailou Za chrabrosť. 4. vojak Ondrej Baláž z Považského Chlmca, 42 rokov, ženatý, 4 deti 5. vojak Ondrej Smrtník z Považskej Bystrice, 23 rokov 6. vojak Martin Riljak z Hornej Maríkovej, 29 rokov, ženatý, 2 deti 7. vojak Ondrej Jariabka z Cremošného, 21 rokov 8. vojak Štefan Rác z Trenčianskych Mitíc, 21 rokov, ženatý, 1 dieťa 9. vojak Alfonz Gál z Veľkej Bytče, 22 rokov 10. vojak Štefan Radzo z Hruštína, 30 rokov, ženatý, 1 dieťa 11. vojak František Ďurkáč z Turzovky, 22 rokov, vyznamenaný bronzovou medailou Za chrabrosť 12. vojak Dionýz Jesenský z Horného Jaseňa, 23 rokov 13. vojak Jozef Čuraj z Veľkého Divina, 30 rokov, ženatý 14. vojak Pavol Kleniar z Krupiny, 23 rokov 15. desiatnik Ján Fabo z Krupiny, 23 rokov 16. čatár Ján Hudec z Riečnice, 30 rokov, ženatý, 1 dieťa 17. desiatnik Jozef Žoviak z Riečice, 28 rokov, vyznamenaný striebornou medailou Za chrabrosť 18. slobodník Alojz Šelinga z Piechova, 25 rokov 19. vojak Karol Miklušičák z Námestova, 32 rokov, vyznamenaný strieborou medailou Za chrabrosť, bronzovou medailou Za chrabrosť a Karlovým križom 20. vojak Alojz Vojár zo Zákopčia, 24 rokov 21. vojak Gregor Dvorský z Krásnej Vsi, 30 rokov, ženatý, 2 deti 22. vojak Peter Platoš zo Zákopčia, 24 rokov 23. vojak Matej Frniak z Belej, 22 rokov 24. vojak Jozef Laššo z Petrovej Lehoty, 23 rokov 25. vojak Pavol Kubica zo Zborová nad Kysucou, 23 rokov 26. vojak Vincent Čimbora z Krásna, 23 rokov 27. vojak Jozef Hotko z Hornej Suče, 27 rokov 28. vojak Ján Krížan z Chocholnej - Velčíc, 29 rokov, ženatý, 1 dieťa 29. vojak Ján Gohr z Uhrovca, 26 rokov 30. vojak Valent Miko z Udice, 30 rokov 31. vojak Adam Bičánek z Olešnej, 23 rokov 32. vojak Ján Kašper zo Skleného, 25 rokov 33. vojak Jozef Hojdík z Papradna, 23 rokov 34. vojak Martin Kulíšek zo Štiavnika, 21 rokov 35. vojak Martin Cingel z Terchovej, 26 rokov 36. vojak Štefan Sokolík zo Štiavnika, 27 rokov, ženatý, 1 dieťa 37. vojak Vavrinec Rakovan zo Štiavnika, 27 rokov 38. vojak Ján Pittner z Trenčianskych Teplíc, 23 rokov 39. vojak Štefan Bednárik z Beckova, 28 rokov, vyznamenaný striebornou medailou Za chrabrosť 40. vojak Štefan Snovák z Vaňovky, 27 rokov, ženatý, 2 deti 41. vojak Ján Slezák z Kunova, 24 rokov 42. vojak Ondrej Brveník z Kraľovian, 26 rokov 43. vojak Ondrej Kiss z Krpeľan, 28 rokov, ženatý, 2 deti 44. vojak Anton Mikuš z Ryban, 34 rokov, ženatý, 1 dieťa
2. ĎALŠIE DOSLEDKY VZBURY Boja schopných vojakov odvážali krátko po poprave na front. Pušky mužstva odložili do osobitných železničných vozňov a nechali im len najpotrebnejšiu výzbroj. Udalosti z júna 1918 ďaleko prerástli rámec Kregujevca a okolia. Zvesť o nich sa rýchlo rozšírila po celej armáde. Rodiny popravených sa s veľkým oneskorením dozvedeli čo sa stalo s ich blízkymi a za akých okolností. Na dovŕšenie ich utrpenia poslal pplk Marx dňa 6. Júla 1918 do Trenčína prípis, aby tamojší župný úrad podľa pripojeného zoznamu zastavil podpory príbuzným popravených vzbúrencov. Ako dôvod uviedol, že odsúdení sa dopustili trestného činu proti štátu, a tým ich príbuzní strácajú nárok na vojnovú podporu. 9. ZÁVER Títo vojaci však neupadli do zabudnutia. Už 28. septembra 1924 bol na pietnej slávnosti za účasti príbuzných a známych odhalený na kragujevskom cintoríne pamätník 44 obetiam vzbury. Pri príležitosti 5. výročia vzbury venoval prezident ČSR Tomáš G. Masaryksumu 384 000 Kč na rozdelenie pozostalým rodinným príslušníkom. Popri menách popravených vojakov sú v kameni pamätníka zvečnené tieto slová: „Bolo to vo svetovej vojne 1914-1918, keď tí, ktorí tu odpočívajú, vojaci 71. rakúsko-uhorského pešieho pluku, nadšení bojovníci za oslobodenie všetkých Slovanov z cudzieho jarma a za práva a slobodu všetkých malých národov, vzopreli sa proti svojim utlačovateľom! Hrdinsky šli na popravište! Posledný pohľad patril ďalekej domovine! Boli síce pochovaní ďaleko od svojich drahých, avšak žijú medzi nami. Vieme oceniť ich veľkú ideu a lásku, za ktorú obetovali svoje životy! Vďačná Šumadija! 10. ZOZNAM CITOVANEJ A POUŽITEJ LITERATÚRY Kragujevacká vzbura. Vydal zväz protifašistických bojovníkov v Trenčine 1958, Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, Slovenská akadémia, Bratislava, 1977.