Historický prierez Beluše

Gymnázium, Školská 8, 017 01 Považská Bystrica
Seminárna práca z dejepisu
Historický prierez Beluše
(Od najstarších dejín až po súčasnosť)
Šk. rok: 2007/2008 vypracovala: Ivana Višňovská
OBSAH
1. Úvod ..................................................................................................................2
2. Metodika práce ..................................................................................................3
3. Najstaršie nálezy ...............................................................................................4
4. Prvá písomná zmienka ......................................................................................5
5. Zo starších dejín ................................................................................................6
5.1. Mestské privilégia ........................................................................................6
6. Po bitke pri Moháči ............................................................................................7
6.1. Beluša za Ostrošičovcov .............................................................................7
6.2. Beluša za Konigseggovcov .........................................................................9
7. Katastrofy v regióne ...........................................................................................11
7.1. Povodne .......................................................................................................11
7.2. Požiare .........................................................................................................11
8. Život v mestečku ................................................................................................12
9. Obdobie revolúcie 1848/1849 ............................................................................13
10. Po Bachovom absolutizme .................................................................................14
11. Beluša – mesto, či obec? ...................................................................................15
12. Zdroje obživy ......................................................................................................16
13. Obdobie I. svetovej vojny ....................................................................................17
14. Záver ...................................................................................................................18
15. Obrázková príloha ...............................................................................................19
1. Úvod
Keď sa mi pred časom dostala do rúk kniha o Beluši, neváhala som ani chvíľu a začala som ju čítať. Dá sa povedať, že som ju doslova hltala, pretože v nej bolo veľa zaujímavých informácií, o ktorých som do vtedy ani netušila. Informácie, ktoré som sa v nej dozvedela, sú skutočne zaujímavé a ja sa vám ich pokúsim pomocou mojej práce priblížiť. Mala som veľké štastie, že som sa k nej dostala, lebo by bola naozaj škoda, nevedieť čo-to o obci, ktorá sa nachádza pomerne blízko k Považskej Bystrici.
2. Metodika práce
Dostať sa k informáciám pri tvorbe mojej práce, nebolo až také náročné. Stačilo len navštíviť mestský archív a mestskú knižnicu, pretože v týchto inštitúciách sa nachádza pomerne veľa zdrojov, z ktorých sa dá čerpať a sú pomerne podrobné.
3. Najstaršie nálezy
Prvé archeologické nálezy z oblasti Beluše sa datujú do obdobia staršej doby bronzovej (2000 - 1500 p. n. l.). ,,Pri kopaní kanála pre vodnú elektráreň cez hložský chotár robotníci narazili 21. júna 1935 na dva hroby sa skrčenými ľudskými kostrami. Tretí hrob sa objavil a odkryl začiatkom júla. Pri odkrývaní druhého hrobu bol už prítomný kustos Trenčianskeho múzea. Inventár hrobov okrem kostí tvorili viaceré predmety zo staršrj doby bronzovej. Boli to ihlica, náramok, špirálovité skrútené krúžky a tri náušnice vyhotovené z bronzu. V hroboch sa našli aj dve tenké náušnice zo zlata.”1
V novembri 1930 tu boli objavené popolnice z doby lužickej kultúry (1300 – 1200 p. n. l.). v r. 1964 bolo v blzkosti Beluše objavených 26 hrobov s hlinenými nádobami, v ktorých boli zoztatky zhorených kostí a rozličné predmety. ,,Ide o lužické žiarové pohrebište z strednej doby bronzovej ( 1500 – 1200 p. n. l.).”2 Nálezmi bili väčšinou jednouché a dvojuché amfory, misky a hrnce, v nich sa našli bronzové náramky, prstene, korálky...
Existujú aj dôkazy dokumentujúce Rímsku dobu (100 – 400 n. l.). Je to napríklad nález železného oštepu.

1 Kočiš, J.: Beluša 1330 – 2002 pohľady do dejín, Vydavateľstvo Jozef Blaha, druhé doplnené vydanie, Žilina 2002, s. 5.
2 Kočiš, J.: Beluša 1330 – 2002 pohľady do dejín, Vydavateľstvo Jozef Blaha, druhé doplnené vydanie, Žilina 2002, s. 7.
4. Prvá písomná zmienka
Prvá písomná zmienka o Beluši pochádza z roku 1330. V tejto písomnostu figuruje Beluša ako ,,terra Belos“, čo znamená osídlená zem. Z toho vyplýva, že už v tomto období bola na tomto území osada.
Za významnú okolnosť treba pokladať aj to, že Beluša, respektíve Belušská fara, je spomínaná aj v súpise pápežských desiatkov z roku 1332. v tomto čase tu stál jeden z najstarších kostolov na Považí.
Druhou významnou listinou je listina z 10. novembra 1369. Sú v nej vyznačené hranice belušského a visolajského chotára. Táto je ulažená v Maďarskom Krajinskom archíve v Budapešti (tam sú uložené aj ďalšie dôlezité listiny, v ktorých sa spomína Beluša).
5. Zo starších dejín
Beluša sa vo väčšine historických prameňov uvádza ako opidum (=opevnené mestečko). Do roku 1439 bola súčasľou Trenčianskeho panstva. Držiteľmi tohto panstva boli často významní hodnostári. V rokoch 1330 – 1354 to bol Alexander Hédervári, po ňom jeho syn Mikuláš. Po roku 1380 dostal ponstvo Žigmund Luxemburský. V rokoch 1396 – 1424 bol držiteľom panstva Ctibor z Beckova a po ňom jeho syn. V rokoch 1424 – 1439 panstvo prináležalo kráľovnej Barbore, avšak v roku 1439 odňal panovník Albert kraľovnej viaceré panstvá a považské hrady a dal ich svojej manželke.
V tomto čase už bola Beluša súčasťou Ilavského panstvaa celé panstvo získala rodina Lieskovských z Dolného Lieskova, avšak Matej Korvín im ich majetky kvôli ici prohusitskej orientácii odňal. Ilavské, ale aj Košecské panstvo sa teda v roku 1470 dostali do vlastníctva Blažeja Magyara. V roku 1473 sa stal vlastníkom panstiev Pavol Kinizsi a po jeho smrti jeho manželka.
5.1 Mestské privilégia
Charakteristické pre všetky mestá v tomto období, teda aj pre Belušu, bola vnútorná samospráva s právom voliť richtára a mestskú radu. „Pokiaľ ide o práva, boli to právo mlyna, právo jatky, právo variť pivo, čapovať víno, páliť pálenku, právo lovu a rybolovu, právo vypaľovania tehál a napokon právo vydržiavať jarmoky a trhy.”3
Prvá zmienka o belušskom richtárovi je z roku 1507, tu sa spomína rihtár Pavol Benkovič a prísažný Benedikt Beňo alias Belobrad. Richtári sa v mestečku striedali spravidla každoročne.

3 Kočiš, J.: Beluša 1330 – 2002 pohľady do dejín, Vydavateľstvo Jozef Blaha, druhé doplnené vydanie, Žilina 2002, s. 10.
6. Po bitke pri Moháči
Po bikke pri Moháči bol vývoj mesta pomerne zložitý. V tomto čase sa na Považí usadzovali emigranti, ktorí utekali pred Turkami z Balkánu. V roku 1528 daroval panovník Ferdinand I. Ilavské panstvo Ladislavovi Ostrošičovi, veľkovaradínskemu biskupovi a jeho dvom bratom. V roku 1530 obsadili Belušu bratia Ján a Rafael Podmanickovci (páni na Bystrickom hrade) a v tom istom rioku obsadili aj dalšie lokality Košeckého panstva. 7. marca 1540 vydal kráľ Ján Zápoľský bratom darovaciu listinu, ktorou legalizoval ich nasilný akt. To vyústilo do sporov medzi Ostrošičovcami a Podmanickovcami.
V roku 1544 sa Podmanickovci vyjadrili, že ak by dostali od panovníka primeranú nahradu, vzdali by sa tohto územia v prospech Jána Ostrošiča. Pnaovník túto ponuku prijal a dal im Žilinu aj s richtárstvom a ďalšie územia. Aj napriek tomu sa spor vyriešil až v roku 1549 a nedošlo k tomu pokojnou cestou. O tom svedčí port z roku 1548, ktorý zachytáva 44 vypálených domov a 22 opustených roľníckych usadlostí.
6.1 Beluša za Ostrošičovcov
Počas obdobia, v ktorom spravovali Belušu, prežívala pomerne kľudné časy. Rešpektovali práva mestečka aj jeho obyvateľov. Obyvatelia si mohli žiť tak ako doteraz, mohli si slobodne vymienať alebo predávať pozemky a aj richtára a starších si mohli navrhovať sami. V roku 1659 bolo zo strany panstva zakázané lovenie jarabíc a prepelíc a klčovanie nových kopaníc.
Na prelome 16. a 17. storočia dali postaviť kaštieľ, ktorý slúžil aj pre potreby stolice, pretože sa v ňom z času na šas konali zhromaždenia stoličnej šlachty.
Za pričinenia bratov Mikuláša a Mateja vydal panovník Leopold I. 14. októbra 1659 trhové privilégium pre mestečko Belušu. Podľa neho sa jarmoky konali štyrikrát ročne.
V 17. stor. nastal v mestečku rozvoj remesiel. Najstarší cech bol ševcovský a vznikol v roku 1568. Hrnčiari mali svoje stanovy z roku 1631 zostavené podľa vzoru žilinského cechu.
,,Podľa súpisu z roku 1673 bolo v Beluši 25 ševcovských, 13 debnárskych a 9 hrnčiarskych dielní. Okrem týchto cechov tu boli aj kováči, kožušníci, tkáči, krajčíri a zámočníci.”4
V súviskosti s Wesselényiho sprisahaním proti Habsburgovcom v roku 1670 bol Matej Ostrošič uväznený pre podozrenie so spoluúčasti. Na základe tohto obvinenia mu mal byť odňatý majetok, nakoniec sa však od tohto upustilo.
..Belušu postihla začiatkom mája 1683 veľká pohroma. Chorvátske oddiely cisárskeho vojska pod vedením generála Schulza, a to napriek ochrannej listine vojvodu Karola Lotrinského, spustošili viaceré lokality stolice, medzi nimi Belušu, kde zničili celkom 25 domov.”5
Keďže Matej Osrtošič sa pridal k povstaniu Imricha Tokolyho, v roku 1683 mu Ilavské panstvo skonfiškovali. To spolu s Vršateckým panstvom dostal Siegfrid Krištof Breuner. Jeho dcéra sa vydala za Františka Maximiliána Konigsegga, ktorý po jeho smrti prevzal panstvo. Spojil obe panstvá v jeden celok sa sídlom v Pruskom.

4 Kočiš, J.: Beluša 1330 – 2002 pohľady do dejín, Vydavateľstvo Jozef Blaha, druhé doplnené vydanie, Žilina 2002, s. 13.
5 Štátny oblastný archív Bytča, Trenčianska župa, Memorabili, no. 161 a, 164, 169.
6.2 Beluša za Konigseggovcov
Príchodom Konigseggovcov sa pomery v Beluši zhoršili. Noví zemepáni totiž nerešpektovali práva mestečka ani jeho obyvateľstva a začali zavádzať nové poriadky. Toto spôsobilo zastavenie rozvoja mestečka.
Už začiatkom 17. storočia bolo jasné, že noví páni chcú získavať z mestečka prijímy. Zvýšili finančné dávky, ktoré musela Beluša odvádzať. Dosvedčuje to vyúčtovanie richtára Michala Pavlíka, v ktorom sú uvedené tieto položky: ,,Daň na sv. Juraja – 44.-, na sv. Michala – 66.-, od kopaníc 150.-, za soľ..., náhrada za vínne fúry – 300.-, za varenie a výčap piva – 600.- zlatých.”6
V roku 1723 postihol Belušu požiar, ktorý zničil alebo poškodil všetky staré budovy. Zhorel aj kaštieľ postavený za Ostrošičovcov. Pri požiari zhoreli aj dokumenty z archívu mestečka. Po požiari bol v Beluši postavený stoličný dom, slúžiaci na vojenské účely a to najmä pre ubytovanie dôstojníkov.
Viaceré pramene dokazujú, že Belušania nerešpektovali ustanovenia nanúteného kontraktu z roku 1751, ani zákaz hodenia do lesov, chytania rýb a rakov a dávali najavo svoju nespokojnosť. Väčšina obyvateľov sa živila obrábaním pôdy a chovom dobytka. ,,V roku 1770 tu žilo 316 roľníckych rodín, z čoho bolo 235 gazdovských, 66 domkárskych a 15 bezdomkárskych rodín.”7
,,V tomto čase bolo v mestečku päť mlynov, tri mestské, ktoré panstvo medzitým navrátiloa dva panské.boli to vodné mlyny uspôsobené na mletie vodnými kameňmi.”8
Spory medzi novými pánmi a obyvateľmi Beluše však neustávali, svedčí o tom aj písomná sťažnosť, ktorú predložili vo Viedni (20. apríla 1780). Jej organizátorom spôsobila nemalé problémy, ale vďaka benevolentnosti panovníka Jozefa II. neboli následky až také vážne. Až tretia písomná sťažnosť priniesla výsledky. Panovník Jozef II. nariadil odpis listín a iných písomností z jeho archívu, aby sa Belušania pri obrane svojich práv mali o čo opierať.

6 Štátny okresný archív Považská Bystrica, ONÚ Beluša, zápisná kniha richtára 1692 – 1774.
7 Štátny oblastný archív Bytča, Panstvo Pruské, B XVIII.
8 Kočiš, J.: Beluša 1330 – 2002 pohľady do dejín, Vydavateľstvo Jozef Blaha, druhé doplnené vydanie, Žilina 2002, s. 18.
Situácia sa vo vzťahu panstvo – mestečko nezlepšovala. Belušania v roku 1800 napísali niekoľko listov týkajúcich sa vyberania mýta. ,,Žilina, Kysucké Nové Mesto, Považská Bystrica a Bánovce nad Bebravou v odpovedi uviedli, že Belušania na tamojších trhoch a jarmokoch neplatia nijaké poplatky. Mestečko aj týmito dokladmi dôvodilo pri svojich protestoch proti vyberaniu mýta v Beluši členmi panského personálu.”9

9 Štátny okresný archív Považská Bystrica, ONÚ Beluša, r. 1800.
7. Katastrofy v regióne
7.1 Povodne
V roku 1813 postihla Považie katastrofálna povodeň. Výška vodnej hladiny Váhu sa zdvihla o štyri a pol metra. Povodeň trvala od 26. do 28. augusta. Najviac bola postihnutá Trenčianska stolica, kde zahynula 238 z celkového počtu 287 obetí. ,,Našťastie v Beluši nik neprišiel o život, avšak 57 gazdov na dolnom konci utrpelo škodu. Voda zničila 200 mríc oráčin.”10
Ďalšia veľká povodeň postihla Belušu 2. júna 1823. Bol to následok prietrže mračien v Pružinskej Doline. Takmer celá Beluša bola zaliata vodou. Povodeň spôsobila veľké škody, viac ako 100 domov bolo zrovnaných so zemou. Zrútil sa aj stoličný dom (postavený v roku 1723), v ktorom boli práve dôstojníci z jazdeckého regimentu. Vyviazli len s ťažkosťami. Povodeň značne poškodila aj polia.
7.2 Požiare
15. septembra 1827 vypulkol v Beluši azda najväčší požiar. ,,Ohen vznikol v dome Pavla Ižvolta, ktorý býval oproti škole. Pre silný južný vietor požiar sa rýchlo rozšíril, keďže sa chytili strechy okolitých domov. Nakoľko čoskoro začalo horieť až na šiestich miestach, na hasenie nebolo možné ani pomyslieť. Celkove zhorelo asi 130 domov. Na kostole zhorela strecha, a to aj na veži, pričom sa poškodili aj zvony. Nová strecha na kostol sa osadila až v nasledujúcom roku, ako je to uvedené v matrike.”11
V roku 1877 postihol Belušu ďalší veľký požiar, ktorý vypukol medzi dvomi domami. Pri požiari zhorelo 22 domov a 14 stodôl s nevymlateným obilím.

10 Kronika mestečka Beluša.
11 Kočiš, J.: Beluša 1330 – 2002 pohľady do dejín, Vydavateľstvo Jozef Blaha, druhé doplnené vydanie, Žilina 2002, s. 21.
8. Život v mestečku
V roku 1830 žilo v Beluši približne 2000 obyvateľov. Z 366 školopovinných detí chodilo do školy len 60 chlapcov a 20 dievčat, aj to iba v zimných mesiacoch. Toto bolo spôsobené najmä nepriaznivými existenčnými a životnými podmienkami za feudalizmu.
9. Obdobie revolúcie 1848/1849
Revolúcia 1848/1489 znamenala zánik feudálnych vzťahov, aj keď zákony prijaté v roku 1848 boli zrealizované až o niečo neskôr.
Na jeseň 1848 sa od Považskej Bystrice blížilo väčšie cisárske vojsko. Väčšina obyvateľov sa ukryla. Richtár bol napriek zákazu podžupana nútený vydat vojsku rôzne naturálie.
,,Mestečko sa stalo svedkom prechodu 24. 000 mužov počítajúcej ruskej armády, ktora sa začiatkom novembra vracala domov. Belušský richtár pozval na obed generála Grabbeho, veliteľa tohto vojska a veliteľa kozákov Goňova I s niekoľkými okolitými hodnostármi.”12
Aj keď zákony z roku 1848 definitívne zrušili feudálne vzťahy, panstvo poslalo panovníkovi v roku 1855 list so sťažnosťou, že mestečko si neplní dodávku urbárskeho dreva. Na tento list predstavenstvo nereagovalo.

12 Kronika mestečka Beluša.
10. Po Bachovom absolutizme

Po Bachovej ére nastali v Beluši zmeny. Neboli síce veľké, ale mali niečo do seba. V roku 1866 tu vznikol poštový úrad. Pri požiari v roku 1867 tu vyhorela stara cirkevná škola, ale v roku 1870 ju prestavali a dokonca pristavili poschodie.
V rokoch 1854 – 1862 dali Konigsovci postaviť nový majer. Boli v ňom byty pre úradníkov, ktorí pracovali na veľkostatku, sklady, humná a maštale. Pálenica na lieh zostala v starom majeri.
V roku 1878 vznikol v Beluši dobrovoľný hasičský spolok. Jeho vznik bol prejavom starostlivosti o požiarnu ochranu. V tomto čase bolo v Trenčianskej župe iba 11 hasičských spolkov. Spolok mal v období svojho vzniku 50 aktívnych členov. V roku 1879 boli ministrom vnútra schválené stanovy spolku. Predsedom spolku bol v roku 1879 Ondrej Ciho a veliteľom bol Ľudovít Rúček.
Veľký význam malo aj postavenie železnice v rokoch 1878 – 1883. V roku 1883 boli vybudované aj byty pre železničiarov a železničná stanica.
11. Beluša – mesto, či obec?
Beluša od roku 1887 vystupuje ako mesto, respektíve ako mestečko, čo bolo zvýraznené aj na pečatidle, na ktorom bol kolopis: ,,Sigillum civitatis Bellusensis”. alebo ,,Sigillum oppidi Bellus”, eventuelne ,,Bellus mezováros pecsétje”, (z roku 1879)”13
V roku 1888 došlo k zmenám vo verejnej správe, a teda k redukcii počtu mestečiek. Tieto sa premenili na obce. Beluša sa teda stáva tiež obcou.
Reforma verejnej správy mala za úlohu upevniť centrálnu moc, odstrániť výsady, ktoré ešte mestečkám zostali a znížiť počet zamestnancov.

13 Kočiš, J.: Beluša 1330 – 2002 pohľady do dejín, Vydavateľstvo Jozef Blaha, druhé doplnené vydanie, Žilina 2002, s. 23.
12. Zdroje obživy
Aj v 19. storočí si Beluša zachovala roľnícky charakter. Roľníctvo bolo hlavným zdrojom obživy. To bolo spôsobené najmä polohou, pomerne úrodnou pôdou a dobrými pasienkami. Rozvinutý bol aj chov domácich zvierat.
Oveľa menšiu časť obyvateľstva tvorili remeselníci a obchodníci a okonca podomoví obchodníci. Hlavným artiklom predaja boli klobúky, ale aj drevársky a galantérny tovar. Tento ponúkali najmä v Čechach a Rakúsku.
13. Obdobie I. svetovej vojny
Počas prvej svetovej vojny sa značne zhoršili hospodárske a sociálne pomery. Okrem nedostatku potravín a šatstva tu boli aj iné nedostakty, napríklad zabavovanie obilovín a dalších člankov potravy v prospech vojska, ale aj znehodnotenie peňazí. Vojenská správa odobrala v rámci rekvirácie aj kostolné zvony.
V dôsledku nedostatočnej výživy došlo k rozšíreniu epidémií, hlavne týfus a na prelom rokov 1919 – 1920 to bola španielska chrípka. Tá si vyžiadala aj obete na životoch.
Pomerne veľkou ranou pre Belušu bolo 77 padlých vojakov. Títo padli na rôznych frontoch počas prvej svetovej vojny. Mnohí sa dostali do zajatia, ale viac ako 20 sa ich vrátilo po skončení vojny domov, hoci aj s podlomeným zdravím.
14. Záver
Cieľom mojej práce bolo priblížiť históriu najväčšej obce na Slovensku, Beluše. Táto obec je k Považskej Bystrici pomerne blízko a my by sme mali poznať aspoň svoje okolie. Verím teda, ze aj vďaka mojej seminárnej práci ste sa dozvedeli niečo nové a zaujimavé.