Dejiny považského hradu a rodu Podmanickovcov

Gymnázium Považská Bystrica

DEJINY POVAŽSKO-BYSTRICKÉHO HRADU A ROD PODMANICKOVCOV

(seminárna práca)

Meno: Lenka Kidová Šk. rok: 2005/2006

Obsah

Dejiny bystrického hradu

Máloktorý vrch na Slovensku môže ponúknuť naraz tri historické architektonické pamiatky, ako vrch nad obcou považské Podhradie.

Najstaršou pamiatkou na spomínanom vrchu je bývalý strážny, neskôr kráľovský hrad, ktorý postavili začiatkom 14. storočia.

Pod hradom sa nachádzajú dva kaštiele. Tzv. Burg dal postaviť v roku 1631 Šimon Balassa s manželkou Magdalénou.

V priebehu 18. storočia k nemu pristavili terasovité schodište do parku a v roku 1914 kaštieľ zmodernizovali.

Túto stavbu v roku 1955-56 opravili a je najzachovalejšou stavbou na hradnom vrhu.

V obci pod hradom začali okolo roku 1750 stavať druhý štvorkrídlový rokokový kaštieľ, ktorý dokončili v roku 1775. V tomto období postavili v kaštieli aj kaplnku.

Obidva kaštiele nachádzajúce sa v Považskom Podhradí boli v minulosti sídlom mnohých šľachtických rodín, pánov Považia.

Spracované podľa časopisu Smer (2).

Bystrický hrad

Bystrický hrad patril medzi najdôležitejšie hrady Slovenska. Jeho zrúcaniny sa vypínajú na pravej strane rieky Váh, neďaleko mesta Považská Bystrica, nad dedinou Považské Podhradie.

Na začiatku rozkvetu v ňom bývalo asi 400 ľudí.

Rumy hradu vyčnievajú zo silných vápencových brál na 497 m vysokej skale. Cesta do hradu vedie popri kostole. Je strmá a skalistá. K hradu možno po nej prísť asi za pol hodinu.

Okrem vežnej brány sa tu nachádzajú dve bašty, časti silných múrov so strelnými otvormi, cez ktoré hradné sily a vojsko napádalo nepriateľa. Je tam vraj aj tajná brána, cez ktorú sa hradčania stýkali s vonkajším svetom, keď počas nebezpečenstva bola vežná brána zamurovaná.

Severným smerom vyčnieva štvorhranná veža. Pôvodne to bola väznica. Na východ od nej vidieť vežnú bránu, takzvanú „hlásku“, ktorá je ešte pomerne zachovalá. Predhradie obkolesuje priekopa (nádržný jarok), ktorá slúžila na obranu počas vojny.

Brána bola hlavným vchodom, cez ktorý viedla i vozová cesta. Neďaleko hlavnej brány bolo skladište pre delá. Tu bol i byt kastelánov. Spodné miestnosti vežnej brány slúžili ako skladištia pre muníciu. Na juhozápadnej strane hradu vidieť zrúcaniny skúpnych stavieb, ktoré boli bytmi. Prízemné miestnosti slúžili ako sklady, sýpky, kuchyne a komory. Poschodia boli obývané. Hrad bol pôvodne trojposchodový.

Ako stavebný materiál na výstavbu hradu bol použitý pieskovec a vápenec, ktoré sú v múroch viditeľné.

Vznik Bystrického hradu

Podľa neoverených správ bol hrad vystavaný v roku 1128.

V dávnych dobách bol dejiskom mnohých udalostí. Prežil sťahovanie národov, pohromu Hunov, Avarov a v 5. storočí pred Kristom i život Skýtov, Getov a Sarmatov, ktorí bývali asi na území terajšieho Slovenska medzi Váhom a Hronom. Prežil i búrne časy Rimanov na Považí v 2. storočí po Kristovi, čo dokazuje napríklad nápis na hradnom brale v Trenčíne, či nález starých rímskych mincí v okolí Rajca

Slovania pri rozídení sa z pravlasti slovanskej v 5. až 8. storočí po Kristovi dostali sa na juh pod Tatry a odtiaľ až k Dunaju. Za čias Svätopluka obývali i okolie Považskej Bystrice a dávali miestnym kopcom a miestam slovenské názvy, ako: Hradište, Brvnište, Žeravica pri Maríkovej, Strážisko pri Trenčíne.

Na území Slovenska boli pravdepodobne aj drevené hrady: Nitra, Trenčín. V neskorších dobách boli prestavané. Nie je preto vylúčené, že aj bystrický hrad má starší pôvod ako hovoria nepresné údaje.

V neskorších dobách najmä za Bélu IV. Bolo Považie strategicky veľmi dôležité. V tom čase Tatári šarapatili vo východnej a strednej Európe.

Aj Uhorsko sa dostalo do dobyvačných plánov Tatárov. V tom čase boli v Uhorsku veľmi kritické vnútropolitické pomery. Maďari s Hunmi sa hašterili, čo oslabilo stabilitu štátu a jeho obranu proti presile Tatárov.

Tatári začali prenikať do stredného a horného Uhorska, ba i za Dunaj, kde im zamrznutá rieka slúžila ako most do Panónie.

Béla IV. Bol v roku 1241 Tatármi porazený pri rieke Slanej, a tým mali ázijské hordy otvorenú cestu do Uhorska.

Tatárska pohroma pominula na jar roku 1242,ked Batu chán, vodca výpravy vydal sa na návrat, aby sa dal zvoliť za nástupcu po zosnulom Ogotajovi.

Vďaka tejto udalosti sa Uhorsko a stredná Európa zachránili pred Tatárskym plienením.

Po návrate z cudziny Béla IV. Videl, že naše územie bolo spustošené a vyplienené. Vedel, že ku skaze a zničeniu ríše nemuselo dôjsť, keby pohraničné pásmo Uhorska bolo opevnené. V tom čase hrady boli jediné obranné bašty proti nepriateľom a zároveň i útočištia slobodného obyvateľstva pred plienením a vraždením.

Tieto historické momenty boli pohnútkou pre Bélu IV., aby oslabený štát povzniesol.

Vydal posolstvo, v ktorom spomína, že jedine stavané hrady odolali tatárskemu plieneniu, a preto povolil svojim veľmožom stavať murované hrady a ich stavbu podporoval.

Hrady sa mali stať obrannými baštami. Je isté, že za Bélu IV. vznikli aj na Považí hrady ako: Hričov, Vršatec.

Až po smrti Arpádovcov 1301, keď sa stal mocnárom považského a nitrianskeho kraja Matúš čák Trenčiansky, začala sa obnova starých a výstavba nových hradov na Považí, najmä pre jeho strategickú dôležitosť.

Spracované podľa Fukoho (3,s.18-22)

Bystrický hrad sa v písomných prameňoch spomína v roku 1316. Ako kráľovský majetok ho spravovali kráľovský kasteláni.

V rokoch 1316-1321 vynikol spomedzi uhorských veľmožov Matúš Čák Trenčiansky. Stal sa nezávislým pánom západného Uhorska, teda aj Považia. Násilím si podmanil na Považí viaceré hrady, medzi ktoré patril aj Považský hrad.

Po Matúšovej smrti získal hrad nový panovník Karol Robert z Anjou, ktorý ho v zápätí daroval vernému vazalovi Alexandrovi Hedervárimu za verné služby. Spolu so svojím synom Mikulášom sídlili na Bystrickom hrade v rokoch 1324-1354.

Od roku 1354 rad patril Pavlovi Ugalimu, protonotárovi a kancelárovi bývalého krajinského sudcu. Hrad vlastnil vyše 30 rokov. V tomto období bol hrad centrom politicko-hospodárskej správy celého stredného Považia až po Trenčin.

Koncom 14.storočia panovník Zigmund Luxemburský dal hrad do držby na niekoľko rokov veľmožovi poľského pôvodu Sudivojovi z Ostrorohu, haličskému palatínovi.

Sudivoja vystriedali v rokoch 1400-1424 Ctibor z Beckova a jeho syn. Ctibor je na jednej listine titulovaný ako „stolíc Bystrica, Nitra a Trenčín ako aj celého Považia pán.“ Podľa tohto dokumentu bol aj Bystrický hrad sídlom stolice.

Žigmund dal Bystricu aj s inými hradmi kráľovnej Barbore v roku 1424. Panovník Albert ju však dal kráľovnej Alžbete.

V roku 1439 dala kráľovná Alžbeta kvôli finančným problémom hrady Bystrica, Trenčín, Suča, Vršatec, Lednica, Ilava, Strečno, a Starhrad do zálohy za 15 tisíc zlatých, svojmu príbuznému, slovinskému bánovi Ulrichovi Celjsému za zásluhy a ochranu jej syna Ladislava Pohrobka.

O sedem rokov neskôr hrad získal gubernátor Uhorska Ján Huňady. Po jeho smrti prešiel do rúk jeho syna Mateja Korvína, ktorý ho daroval za zásluhy Ladislavovi Podmanickému.

Obdobie vlastníctva hradu rodom Podmanických po celé jedno storočie, patrí k najvýznamnejším a najslávnejším obdobiam v dejinách Považského hradu.

Smrťou Rafaela Podmanického v roku 1558 vymrel Podmanickovcov po meči. Bystricky hrad a panstvo kráľovská komora predala v roku 1559 za 53 000 Gašparovi Serédymu a jeho manželke Anne Méreyovej. Gašpar Serédy zomrel v roku 1563, a to bez potomkov. Jeho vdova Anna Méryová sa druhý krát vydala v roku 1571 za Andreja Balašu, hlavného župana Novohradskej stolice. Týmto manželstvom Bystricu získali Balašovci. V tých časoch patrilo k hradu okrem mesta Považská Bystrica ďaľších 24 osád. Počas panovania Balašovcov došlo k rozsiahlym stavebným prácam. Nielenže dali hrad zväčšiť, ale postavili aj tri veľké kaštiele. Syn Andreja Balašu žigmund, dal po roku 1612 vystaviť veľký a honosný kaštieľ v Orlovom.

V čase uväznenia Žigmunda na Bratislavskom hrade pre podozrenie z velezrady, Bystrický majetok spravoval jeho brat Imrich s manželkou Juditou Bošňákovou. Imrich dal na južnom úbočí hradného vrchu v roku 1631 postaviť renesančný kaštieľ Burg pod hradom a neskôr barokový kaštieľ v Považskom Podhradí.

Imrich sa zaplietol do protihasburgského hnutia. Vojenská akcia Viedne proti účastníkom vešeléniovského povstania bola zameraná aj na získanie ich hradov a majetkov. Pri tejto akcii vojská v roku 1671 poškodili hlavný palác trojposchodového Bystrického hradu a časť dolného hradu zo severnej strany.

Počas thokolyovského povstania sa Adam Balaša sa stal prívržencom Imricha Thokolyho. Po porážke povstania v roku 1689 sa vyhotovil konfiškačný súpis majetku Adama Balašu.

Tento súpis je asi posledným písomným prameňom, ktorý zachytáva stav Bystrického hradu pred jeho zánikom.

Hoci majetkový podiel Adama Balašu skonfiškovali, hrad i panstvo Zostali ešte v rukách rodiny, pretože Gabriel Balaša a jeho manželka grofka Peréniová zostali panovníkovi verní. Svoj postoj nezmenili ani počas povstania Františka Rákociho II., kedy sa hrad stal útočiskom rodiny pred povstaleckým vojskom, ktoré ho obkľúčilo, ale nedobylo.

Po rákociovskom povstaní Bystrický hrad a panstvo zmenilo vlastníka. Objavili sa tu Szapáryovci, ktorí vlastnili Bystricu až do roku 1830. Pochádzali z Vesprémskej stolice. Vynikol z nich najmä Peter.

V rámci rozdeľovania a predávania konfiškátov po thokolyovskom povstaní Peter Szapáry získal za 85 000 zlatých majetkový podiel Adama Balašu ešte v roku1701. Pre nepokojné časy počas povstania Františka Rákociho II., sa majetkov mohol ujať až jeho syn Peter po povstaní.

Peter mladší sa oženil s Teréziou, najmladšou dcérou Gabriela Balašu a Márie Peréniovej. Týmto sobášom sa stal dedičom aj druhej časti hradu a panstva. Styroch súrodencov manželky vyrovnal finančne.

Peter Szapáry sa ujal hradu a oboch kaštieľov pod ním. Za svoju hlavnú rezidenciu si zvolil väčší z nich, nachádzajúci sa pod hradným vrchom z juhovýchodnej strany. Tento objekt je viacerými autormi mylne označovaný ako “Szapáryovský kaštieľ z 18.storočia.“ Medirytina G. Bouttatsa však dokazuje existenciu tohto kaštieľa už v roku 1676. Museli ho teda postaviť Balašovci.

Peter Szapary sa pričinil len o jeho renováciu a čiastočnú prestavbu. Práve existencia tohto rozsiahleho a ľahko prístupného kaštieľa spôsobila, že bystrický hrad ostal opustený a neobývaný.

V priebehu 18. a 19. storočia hrad ďalej chátral, dnes sú z neho už iba ruiny.

Spracované podľa Kočiša (4, s. 100-112 ).

Členovia rodu Podmanickovcov patrili pôvodne k privilegovanej vrstve kopijníkov na Bystrickom hrade, a to už za vlády Žigmunda Luxemburského.

O ich pôvode jestvujú dve verzie:

Prvá hovorí, že Podmanickovci sa dostali do Trenčianskej stolice z južných Krajov bývalého Uhorska a na Slovensko prišli ako profesionálny žoldnieri. Tvrdenie, že pochádzajú z krajov juhovýchodných Slovanov možno vyvodiť z toho, že ich prvé krstné mená ako: Adrián, Zwanyš nenachádzajú sa ani v češtine, ani v slovenčine, ale sú pôvodom z prímorských krajov bývalého Uhorska, teda z Chorvátska lebo z Dalmátska.

Druhá verzia tvrdí, že sú slovenského pôvodu z obce Podmanín. Pôvod prímenia „de Podmanín – Podmanický“ osvojili si Podmanickovci z názvu osady Podmanín, ktorá leží v blízkosti Považskej Bystrice pod vrchom Manín. Tejto osade dali aj meno a postupne sa vďaka svojej vojenskej zdatnosti vypracovali na šľachticov.

Rodina Podmanických získala Bystrický hrad do držby listinou, ktorú vydal uhorský kráľ Matej Korvín (1457-1490) v Budíne dňa 15.marca 1458.

Obdobie vlastníctva hradu rodom Podmanickovcov ako zemanov a ľudia ich aj tak titulovali. Titul „zeman“ znamenal v trenčianskej stolici „popredný mešťanosta“ obce Bystrica.

Podmanickovci boli prijatí do zväzku zemanov až po smrti Ludovíta I., kráľa Uhorska, keď pán rieky Váhu „Dominus fluvii Vagi“ Ctibor vojvoda zo Sedmohradska, majiteľ hradov: Trenčín, Súča, Uhrovské Podhradie roku 1414 zomrel.

Po jeho smrti všetko pripadalo do rúk kráľa. Po týchto rokoch sa Podmanickovci vysťahovali z Podmanína a rozdelili sa na viac rodín. Zadovážili si nové majetky na rozličných miestach. Volali sa Lúčanskovci (Lúčkayovci) a Klobušickovci.

Spracované podľa Fuko (3, s. 24-25).

Ladislav Podmanický

Z najstarších členov rodu vynikol Ladislav, syn Antona, ktorý bol prívržencom Huňadyovcov. Kráľ Matej Korvín po nástupe na tron odmenil Ladislavove služby tým, že mu daroval Bystrický hrad aj s priľahlým panstvom, ku ktorému patrilo aj mestečko a 16 dedín.

Podľa darovacej listiny z roku 1439 ku hradu patrili tieto obce: Bystrica mesto, Maríková, Hliník, štiavník, Plevník, Domaniža, Orlové, Rašov, Lednica, Pov. Teplá, Praznov, Predmier, Hvozdnica, Vrtižér a Klieština.

Druhá darovacia listina z roku 1458 sa však majetkovo nezrovnala s predošlou. Chýba v nej Hliník a Klieština naopak, uvádza nové majetky ako: Podhradie, Považie, Vrchteplá a Kostelec.

Kráľ Matej zároveň tým vyrovnal aj pôžičku 12 000 zlatých, ktoré kedysi Podmanický požičal Huňadymu.

Ladislav Podmanický pôsobil v Matejovom vojsku ako kapitán a kráľ ho 14. júna 1470 ustanovil za vojenského veliteľa Moravy. Počas svojho pôsobenia v tejto hodnosti Ladislav získal panstvá Brumov a Slavičín.

Prvou Ladislavovou manželkou bola pani Alžbeta, s ktorou mal deti Jána, Annu a Kristínu. Po smrti svojej manželky sa Ladislav Podmanický oženil druhý raz s vdovou, druhou manzelkou Jána Jiskru z Brandýsa – Helenou Orságovou z Gutu. Tým sa dostal do príbuzenského pomeru s vplyvnou rodinou Orságovcov – palatín Michal sa mu stal švagrom.

Z tohto druhého manželstva Ladislava Podmanického sa narodili deti Michal, štefan, Ladislav a Margita.

Podľa testamentu z roku 1485 Ladislavova vdova so synmi Michalom, Štefanom, a Ladislavom mali dostať hradné panstvá Brumov a Slavičín a v Trenčinskej stolici mesto Bánovce.

Ján ako najstarší člen rodiny si nárokoval na otcovizeň, preto obdržal Bystrický hrad i s okolím.

Ladislav Podmanický zomrel na prelome rokov 1488-1489.

V roku 1505 získali potomkovia Ladislava baronský titul v Uhorsku. Vnuk Ladislava Podmanického – Ján Podmanický sa stal bratislavským hlavným županom.

Ďalší vnuk Stefan sa stal nitrianskym biskupom a Michal sa stal dvorným prefektom Ludovíta II.

Správy hovoria, že Ladislav Podmanický bol mužom nevšedných kvalít. Vedel obratne využiť príležitosť na zveľadenie svojho majetku.

V rokoch 1423-1428 bolo Považie v ohni husitských bojov. V rokoch 1430-1434 sa trenčianska stolica opäť stala svedkom krvavých bojov.

V roku 1433 bolo mesto Bystrica úplne spustošené, takže pravdepodobne bol spustošený aj Bystrický hrad, pretože boje sa odohrávali v bezprostrednej blízkosti Bystrice a hradu.

V týchto bojoch Ladislav Podmanický bol účastný po boku kráľa a neskoršie Jána Huňadyho.

V roku 1458 začal uplatňovať svoj vplyv a politické postavenie. Zo Skromného zemana sa stala vplyvná osoba a s Michalom Siládim si uplatnil vplyv pri voľbe Mateja za kráľa.

Ladislav Podmanický sa stal dvorným radcom samého kráľa a v roku 1460 získal nové majetky v stolici šarišskej: šarišský hrad.

O rok neskoršie získal Horovce, čiastku Lehoty a neskoršie i mesto Bánovce, ako zásluhu za vojenské zásluhy za protidohodu 2 400 zlatiek. Bánovské majetky neležali v susedstve s Bystrickým hradom a panstvom, preto ich považoval za menejcenné.

Snažil sa získať i Lednický hrad, ktorý mal veľký vojenský význam. V roku 1462 keď horné Uhorsko obsadili česi, Ladislav Podmanický nielenže bojuje po boku kráľa, ale má už takú moc, že sám kráľ Matej v roku 1467 vydá zvláštny kráľovský rozkaz, ktorý žijúcim zemanom okolia Kostolánskeho hradu dáva na vedomie, že sú povinní Ladislavovi Podmanickému dať k dispozícii: vozy, kone, robotníkov a iné jeho žiadosti plniť pod ťažkým trestom.

Ďalej sa spomína, že keď Ladislav povezie živobytie pre svojich ľudí, nesmú od neho vyberať mýtne poplatky.

Keď kráľ Matej roku 1466 viedol vojnu s Jurajom Podebratským, českým kráľom, poveril Ladislava Podmanického zodpovednosťou za bezpečnosť hradov na Považí.

Keď sa kráľ Matej presvedčil o statočnosti a schopnosti Ladislava Podmanického, poveril ho veliteľstvom na obsadených územiach na Morave.

Z toho vyplýva, že kráľ Matej mal Ladislava Podmanického vo zvláštnej obľube ako výborného vojaka.

V roku 1472 Ladislav Podmanický získal od kráľa právo, ktorým Bystrický hrad aj s majetkami patril dedične jemu a jeho synovi Jánovi.

V roku 1472 Ladislav od kráľa obdržal Ladce a mojtínske majetky. O rok nato získal obce Prusny neďaleko Bánoviec. Veľkým úspechom bolo získanie Brumovského a Slavičínskeho hradu na Morave.

Veľký sen – získať Lednický hrad sa však podaril až jeho synovi Jánovi.

Tým, že Ladislav Podmanický získal veľké majetky a svoje postavenie stále upevňoval, mal mnoho nepriateľov a závistníkov v kruhoch zemanov v trenčianskej stolici. Patrili medzi nich predovšetkým rodiny, ktoré si nárokovali na bánovské majetky. Do sporov o Bánovce zasiahol kráľ Matej a roku 1480 vydal nariadenie, ktorým priznával vdove Ludanickej právomoc na Bánovce, ktoré tým prestali byť majetkom Ladislava Podmanického. Ten sa však neuspokojil s rozhodnutím, podal odvolanie a spor o majetok sa pretiahol. Skončil sa až po jeho smrti, keď sa jeho syn Ján vyrovnal s Ludanickou a Bánovce prešli do majetku

Podmanickovcov.

Podobné prekážky mal Ladislav Podmanický aj v stolici Hontianskej a Trenčianskej.

Spracované podľa Fuko (3, s. 27-33)

Ján Podmanický

Ján bol najstarší syn Ladislava. Podľa testamentu zo dňa 22.januára 1458 sa stal dedičom Bystrického hradu. Po otcovej smrti prevzal vedenie otcovizne.

Pochádzal od prvej ženy Podmanického- Alžbety.

Po otcovej smrti Ján viedol dlhotrvajúci spor s Veronikou, vdovou po Tomášovi Ludanickom, pre majetky mesta Bánovce. Až v roku 1489 sa so súhlasom kráľa Mateja podarilo Jánovi tento spor zakončiť.

Na prelome rokov 1491-1492 sa Ján oženil s Barborou, vnučkou bohatého pána Országa. Barbora dlho nežila, zanechala dve deti Ladislava a Margitu.

Sobášom s Barborou sa Ján Podmanický dostal do styku s vplyvnými rodinami, čo obratne využil vo svoj majetkový prospech. Barbora sa súdila o majetky so Žigmundom Országom a jeho mladšími bratmi. Spor trval vyše dve desaťročia. Po Barborinej smrti viedla spor jej dcéra Margita, ktorý sa skončil v roku 1511 výhrou pre ňu. Podľa súdneho výroku sa Margita stala dedičkou majetkov v čachticiach, Topoľčanoch, suranoch, Šamoríne a v seredi. Po smrti najmladšieho syna Ladislava Podmanického - Ladislava, nastalo druhé delenie majetku po otcovi.

15. januára alebo 15. apríla 1510 sa Ján Podmanický opäť oženil s Margitou, dcérou Michala cákyho a Anny Rozgonyi. O tomto manželstve niet správ.

Jeho bratia Michal a Stefan sa tiež osamostatnili, a tak sa Podmanickovci stali široko rozvetvenou rodinou horného Uhorska.

Spracované podľa Fuko (3, s. 36).

Michal Podmanický

Podľa testamentu zo dňa 22. januára 1485 sa stal Michal majiteľom Brumovského a Slavčínskeho hradu na Morave. Štefan dostal Bánovce.

Štefan sa však neuspokojil so zdedenými majetkami, lebo sa chcel stať kňazom a neskôr biskupom. Preto sa dohodol s bratmi Jánom a Michalom, že ak mu pomôžu stať sa biskupom ponechá svoj majetkový podiel Jánovi, a ten bude musieť platiť Michalovi 100 zlatých ako ročný poplatok z prijímov bánovského majetku. Záväzok znel, že ak by Ján prvý rok nezaplatil 100 zlatých, tak je povinný v nasledovnom roku zaplatiť 200 zlatých.

Bratia Podmanickovci boli odlišnej povahy a názorov.

Michal mal viac otcovu povahu, snažil sa zveľaďovať svoje majetky. Okrem toho bol aj dobrým vojakom a stratégom. V roku 1520 sa stal kapitánom kráľovských nádvorníkov.

Roku 1522 sa oženil s Katarínou Tótselymesi, dcérou Jána Tarczayho.

Toto manželstvo bolo požehnané niekoľkými deťmi: Jánom, Rafaelom, Burianom, Helenou, Sárou, Katarínou, Magdou, Ladislavom – ten okolo roku 1529 zomrel. Najmladšia dcéra Anna je legendárnou osobou a viažu sa k nej mnohé povesti.

Prostredná Michalova dcéra Sára sa vydala za Mojžiša Szúnyogha do Budatína.

Po Sárinej svadbe padol v boji pri Moháči roku 1526 ako hrdinský vojak otec Michal Podmanický.

Synovia Michala Podmanického majú významné miesto v dejinách Bystrického hradu.

Spracované podľa Fuko (3, s.37-38).

Štefan Podmanický

Bol najmladším synom Ladislava Podmanického. Vynikal usilovnosťou a zbožnosťou a mal znášanlivú povahu. Mal matkinu povahu. Rád sa zaoberal otázkami života a ľudskej duše.

Za životné poslanie si zvolil kňažstvo. Ako kňaz bol obľúbený a rýchle postupoval. Začiatkom roku 1507 bol čanádskym prepoštom a kanoníkom. Potom sa stal kanoníkom v Ostrihome. Najradšej sa vak zdržiaval v trenčianskej stolici.

Spoločné chvíle často trávil s bratom Michalom.

Mal blahodárny vplyv na ľudí, mal šľachetnú dušu.

Koncom roku 1507 predal s Michalom časť svojho bolešovského majetku a daroval značnú sumu na postavenie nového oltára ku Všetkým svätým v bystrickom kostole.

V roku 1512 Štefan zaujal post nitrianskeho biskupa, k čomu mu dopomohli aj jeho bratia Ján a Michal. V tejto veci intervenovali u samého kráľa a ešte v ten istý rok ho vymenovali za biskupa hoci ešte nebol vysvätený za kňaza. Až 2. februára 1513 ho vysvätili za kňaza a 6. februára 1513 podľa cirkevných predpisov za biskupa. Vysviacku vykonal svätiaci biskup Demeter, hlavný nitriansky prepošt a kanoník.

Štefan Podmanický sa v roku 1526 zúčastnil moháčskej bitky. Po smrti Ľudovíta II. Sa stal Štefan ako najstarší z biskupov najvyšším cirkevným hodnostárom Uhorska. Korunoval Jána Zápoľského za kráľa a o rok na to i Ferdinanda Habsburského. Tým krajina získala dvoch panovníkov, ktorí proti sebe viedli krvavú vojnu.

Existencia dvoch korunovaných panovníkov v krajine mala zhubné následky.

Nastalo obdobie feudálnej anarchie. Obaja panovníci uprednostňovali svojich prívržencov a dávali im donácie.

Štefan Podmanický zomrel 23. júna 1530. Bol pochovaný vo Viedni a jeho pozostatky spočívajú v striebornej rakve.

Spracované podľa Fuko (3. s.38-40).

Ján a Rafael Podmanický

Po moháčskej bitke v Uhorsku nastali zložité pomery. Časť šľachty si za panovníka zvolila Jána Zápoľského, druhý časť bola za Ferdinanda Habsburského. Existencia dvoch korunovaných panovníkov mala v krajine neblahé následky. Obaja panovníci uprednostňovali svojich prívržencov a dávali im donácie, ktoré ich súper neuznával za platné. Vznikali tým spory a šarvátky, ktoré neraz vyústili do krvavých bojov.

Ján a Rafael Podmanickovci boli prívržencami Jána Zápoľského. Ten, aby si ich udržal na svojej strane, udeľoval im donácie a toleroval ich svojvoľné skutky, škodiace pospolitému ľudu i drobným zemanom.

Ferdinand I., aby ich skrotil vyslal v roku 1529 na Považie žoldnierske vojsko pod vedením generála Katzianera. Katzianerovo vojsko zaútočilo na majetky Podmanickovcov, vrátane Bystrice.

Ján a Rafael vládali čeliť nielen útokom Ferdinandových prívržencov, ale aj cisárskych žoldnierov. Zorganizovali si vlastné žoldnierske vojsko, ktoré si najímali prevažne na Morave, v Sliezsku a čiastočne aj v Poľsku. Vojsko bolo rozmiestnené na dobre opevnených hradoch a jeho počínanie voči obyvateľstvu vyvolalo veľa sťažností.

Protivníkmi Podmanickovcov boli najmä Alexius Thurzo – panovníkov miestodržiteľ, Gašpar Šerédy – vojenský veliteľ Považia a Ján Ostrošič – hlavný župan Trenčianskej stolice. Napriek týmto mocným nepriateľom si Ján a Rafael počínali vo všetkom dosť neobmedzene. Praktizovali to tak, ž násilím obsadili majetky svojich protivníkov, na ktoré si vzápätí vymohli od kráľa Jána Zápoľského donáciu. Tak to bolo napríklad v prípade hradu a panstva Súča, ktorý Jána a Rafael v roku 1536 obsadili, hoci patril Alexiovi Thurzovi. Ján Zápoľský im o dva roky nato v roku 1538 vydal na tento hrad donačnú listinu. Ešte predtým obsadili hrad Košecu (1530), vypálili Nové Mesto nad Váhom (1531) a svojvoľne obsadili Lednický hrad (1533). V roku 1538 obsadili obec Zliechov, násilne obsadili aj mestečko Belušu, ktorá patrila Jánovi Ostrošičovi ako súčasť ilavského panstva.

Na mnohé sťažnosti a protesty uhorský snem zasadajúci v Bratislave v novembri 1542 reagoval rozhodnutím, že ak Ján a Rafael nevrátia do dvoch mesiacov majetky svojim pôvodným majiteľom, musia odísť do vyhnanstva. Obaja bratia sľúbili, ž majetky vrátia a v decembri 1544 zložili prísahu vernosti Ferdinandovi 9. Snem z roku 1545 zasadajúci v Trnave zrušil nad bratmi rozsudok o exile napriek tomu, že sa s vrátením majetkov neponáhľali.

Bratia obsadením Žiliny dostali sa do zdĺhavého sporu s Mikulášom Kostkom, pánom Strečna a Lietavy. Keď Mikuláš Kostka prišiel na pozvanie rokovať na Bystrický hrad, na niekoľko mesiacov ho tu uväznili, hoci mu prísahou zaručili osobnú bezpečnosť.

Moc a sláva bratov Podmanickovcov – Jána a Rafaela kulminovala okolo roku 1540. Okrem Bystrice vlastnili Súču, Košecu, Budatín, Lednicu, Hričov a hrad Palota. Na hrade Palota sídlil prevažne Rafaelov starší brat Ján, ktorý po smrti roku 1545 zanechal všetky svoje majetky Rafaelovi.

Rafael Podmanický po bratovej smrti pokračoval vo svojich záujmoch. Niektoré nadobudnuté majetky vrátil, aby aspoň čiastočne dodržal prísahu vernosti danú Ferdinandovi I.. Rafal znemožnil právny akt ustanoviť Jána Imrefyho za vlastníka Hričovského hradu. To bolo kvalifikované ako nerešpektovanie kráľovského majestátu, a preto ho Ferdinand I. výrokom z 1. septembra 1549 odsúdil na stratu hlavy a majetkov. Rafaelov právny zástupca však vyhľadal v rodinnom archíve donačnú listinu Mateja Korvína o darovaní Hričovského hradu a panstva Blažejovi Podmanickému a dosiahol zrušenie spomínaného rozsudku.

Poslednou Rafaelovou akciou bolo získanie Súľovského hradu v roku 1550. Pri tejto akcii Podmanického ozbrojenci hrad značne poškodili a podpálili.

Život Rafaela Podmanického ovplyvnili dve skutočnosti. Na jednej strane to bola choroba, na druhej najmä ženba s Janou z Lomnice, dcérou Adama pána Brumovského hradu. Sobáš sa uskutočnil asi v roku 1551 a mal vplyv na myslenie i konanie bystrického hradného pána.

Rafael 30. decembra 1552 vydal listinu, podľa ktorej Jana z Lomnice mala v prípade ovdovenia zostať vlastníčkou hradu a panstva Bystrice dovtedy, kým bude nosiť jeho meno. Keby sa vydala, noví majitelia alebo dedičia hradu jej boli povinní vyplatiť 12 000 zlatých. Týmto rozhodnutím chcel zabezpečiť budúcnosť svojej manželke, ktorá nebola z Uhorska.

Hrady Bystricu, Hričov a Lednicu bol ochotný prepustiť panovníkovi v prípade, keby zomrel bez zákonného potomka. Panovník by bol však povinný vyplatiť jeho vdove Jane z Lomnice 12 000 zlatých. Túto listinu z 1. septembra 1553 panovník Ferdinand I. prijal a potvrdil.

Janu z Lomnice ustanovili za vlastníčku hradu a panstva Bystrica dňa 10. apríla 1554.

Rafaelovo správanie značne zmenila aj choroba. Od roku 1553 chorľavel a vyhľadával kúpele.

Keď ho Ferdinand I. chcel roku 1554 menovať za kapitána banských miest, Rafael pre nedobrý zdravotný stav ponúknutú hodnosť neprijal. Zomrel bez potomkov na popolcovú stredu 23. februára 1558. Tak je to uvedené na jeho epitafe v považskobystrickom chráme.

Rafaelova manželka Jana z Lomnice mu dala zhotoviť náhrobný kameň so slovenským nápisom: „Leta pane Tisíceho Pietisteho Padesateho Osmeho První strzedu v Pustie Umrel gest Urozený pán Rafael Podmanitský z Podmanína a na Bistrizicy...“

Rafaelovou smrťou sa skončilo 120-ročné panovanie Podmanickovcov.

Spracované podľa Kočiša (4, s.102-107).

Rodokmeň rodu Podmanickovcov

Bibliografia

1. Benyovszy, K.: Považie, hrady, zámky a povesti. Bratislava: Albert Marenčin – PT 2003, 2003.

2. časopis Smer č. 73: Banská Bystrica, 1986.

3. Fuko, P.: Podmanickovci a dejiny Bystrického hradu: Pov. Bystrica, 1944.

4. Kočiš, J.: Od Čachtíc po Strečno. Martin: Osveta, š.p., 1989.

5. Librinform 1/1994. Pov. Bystrica: Okresná knižnica, 1994.

6. Plicka, V.: Slovnenské hrady diel II.. Žilina: Učiteľské nakladateľstvo O. Trávniček, 1934.

7. Podhradský spravodaj 2. 1996.

8. Považská Bystrica a okolie kedysi a dnes. Žilina: Knižné centrum, 1998.

Obrazová príloha