Nepamatujete si své heslo?
Nový uživatel?
Dámy pešo nechodia
Autor: Anna Jančová
—
Poslední změna:
Pátek 24.09.2010 12:28
... Prvé zlaté pravidlo, ktoré sa naučila naša pani premiérka, keď vstúpila do úradu, bolo: dámy nikdy nechodia bez pančúch. V Považskej Bystrici k tomu treba pridať: a určite by nemali chodiť ani pešo. Prečo?
(Poznámka na úvod – vlastne dve: uvedomujem si, že toto mesto má aj dôležitejšie kauzy. Taktiež si uvedomujem, že tento článok spočiatku vyzerá, že mal byť publikovaný v nejakom „light“ ženskom časopise. To druhé je však omyl. Iba to druhé. Bohužiaľ.)
Budem osobná a priznám sa k dvom úchylkám – rada chodím pešo a vo väčšine situácií chcem pôsobiť ako to, čím sa cítim byť, teda ako žena. To prvé má na svedomí môj otec, ktorý ma vláčil po horách, a zúfalé pomery v hromadnej doprave, to druhé moja matka, ktorá mi dodnes opakuje: „Správaj sa ako dáma.“
Viem, vyzerá to jednoducho, ale skĺbiť tieto dve vášne v PB je (hlavne v poslednom čase) pomaly nemožné. Prečo?
Vyjdem ráno z paneláku na Rozkvete. Na nohách lodičky s opätkom, lebo nič iné sa k tým šatám, čo mám na sebe, nehodí. A ja chcem byť v práci za dámu. Prebrodím sa smeťami, ktoré ku vchodovým dverám nafúkal vietor a riešim prvú dilemu: ísť po chodníku plnom blata, ktoré tu rozvláčili autá, parkujúce na rezancoch trávy alebo po tých smiešnych deravých betónových dielcoch, ktoré akosi stále nechcú zarásť trávou, do ktorých sa akýkoľvek opätok spoľahlivo zabára a občas i oderie či zlomí...? Je to vlastne jedno. Obe cesty sa podpíšu na mojich topánkach.
Blížim sa k mestu, na úsek, ktorému hovoríme „poza poštu“. Sklon kopca je čoraz strmší a ja, naberajúc čoraz väčšiu rýchlosť, rútim sa v elegantných topánkach nekontrolovateľne dolu týmto kopčekom, ďakujúc mestským dobrodincom za zábradlie na konci, ktoré ma pribrzdí pred nebezpečným vpádom na hlavnú cestu.
Prejdem križovatku, blížim sa k „policajtom“ ,ale chodník sa zrazu stráca, priestor na hlavnej ulici je plný tvrdo pracujúcich chlapov, ktorí ho zmenili na scénu z katastrofických filmov. Nikde žiadna značka, upozorňujúca chodcov na nutnosť prechodu na druhú stranu, nikde žiadny, aspoň improvizovaný chodník . Spolu s desiatkami ďalších nešťastníkov sa so strachom potkýnam v prachu na okraji autami preplnenej cesty. V tomto štádiu už kašlem na topánky, bojím sa o holý život.
Do práce prichádzam v zasvinených topánkach, prachom vo vlasoch a na mejkape, so zvýšeným tlakom a divokým výrazom v očiach. Do ďalšieho rána to však prejde a ja sa opäť vyberiem do bystrických ulíc v nevhodnom outfite, teda ako žena, hoci si uvedomujem, že odev a obuv sovietskej kolchozníčky by boli v tomto meste už niekoľko rokov vhodnejšie ... som nepoučiteľná.
